Pred popravou si stihli povedať posledné slová: Keď som sa lúčila s oteckom, nechcel ma pustiť z náručia

Deti, ja už by som asi nebol potrebný, modlite sa za mňa

Proces so skupinou MAPAŽ prichystal komunistický policajný aparát veľmi rýchlo, konal sa v dňoch 22. - 24. októbra roku 1949. Prebiehal v lounskej sokolovni za prítomnosti starostlivo vybraného obecenstva, ktoré hlučne vyjadrovalo pohŕdanie voči obžalovaným. Obžaloba bola vystavaná najmä na vynútených priznaniach. Keď sa neskôr rodina Hořejších v cele smrti stretla s otcom, mal zlámané kosti a zrak poškodený po mučení rozžeraveným železom. V obžalovacom spise sa tak hovorí o rozsiahlej činnosti, ktorá mala šírením letákov začínať a končiť teroristickou činnosťou a plánovaním vrážd komunistických prominentov.  Hlavou týchto diabolských plánov mal byť práve Jozef Hořejší, do tej doby výrobca detských kočíkov...

Rodina Josefa Hořejšího si najala vlastného advokáta, ktorý okrem iného poradil príbuzným, aby spísali petíciu za prepustenie obvineného a nechali ju podpísať ľuďmi z kraja. Podporilo ju asi 120 občanov, vrátane niektorých členov KSČ. Napriek tomu bol Josef Hořejší spoločne so svojimi tromi druhmi odsúdený na smrť za "vlastizradu, vyzvedačstvo a nedokonanú vraždu." Zdá sa, že kľúčovú úlohu v tak krutom rozsudku zohral vplyv mělníckeho papaláša Bedřicha Šťastného.

Popoludní na sviatok Troch kráľov v roku 1950, prišli k rodine Hořejších dvaja policajti, ktorí rodine oznámili, že sa majú bezodkladne vydať do Prahy rozlúčiť sa s otcom, pretože na druhý deň ráno bude popravený. Růženina babička vtedy rozhodla, že okrem mamičky a troch detí Jozefa Hořejšího pocestuje do Prahy tiež mamičkina sestra s manželom, aby jej v ťažkej chvíli poskytli potrebnú oporu.

Růžena Sojková spomína, že o ôsmej večer, keď dorazili na Pankrác, pustili najskôr k oteckovi len dve osoby, ju a mamičku. „Otecko sedel pri stole, vedľa neho samozrejme dozorca,“ spomína na posledné stretnutie s otcom. Dozorca, ktorý bol po celý čas prítomný, im nekládol takmer žiadne prekážky v komunikácii. Strávili spolu veľa hodín. Okolo polnoci priviedli dvoch Růženinich mladších bratov, o pol tretej ráno potom pustili aj mamičkinu sestru, jej manžela a otcovho brata. Až teraz sa rodina Jozefa Hořejšího dozvedala, ako prežil čas od svojho úteku za hranice. Nedokázal pred nimi zakryť svoje hrozivé zranenia, ktoré mu spôsobili pri výsluchoch. 

Domnieval sa, že vo svojom stave by už nevydržal dlho nažive, a naznačoval, že nadchádzajúca smrť je pre neho vyslobodením.

O pol piatej ráno vstúpil do cely Josef Plzák, ktorého mali popraviť zároveň s Josefom Hořejším. „Josef, poď si osladiť posledné chvíle života, deti mi priniesli zo stromčeka cukrovinky,“ ponúkol otcovi a chvíľu nato už dozorcovia ohlásili definitívny koniec návštevy. „Nedá sa opísať, aká to bola hrôza. Otecko ma nechcel ani pustiť z náručia,“ spomína v slzách Růžena Sojková. 

„Deti, ja už by som asi nebol potrebný, modlite sa za mňa,“ lúčil sa Jozef Hořejší s rodinou. Tak, ako u väčšiny popravených tej doby, rodina nedostala možnosť jeho telo pochovať, symbolický hrob sa nachádza na Čestnom pohrebisku politických väzňov na Ďáblickom cintoríne.

Už sme tomu ani neverili 

V čase otcovho väznenia študovala Růžena obchodnú akadémiu. Dokončiť štúdium po otrase z otcovej popravy bolo pre ňu veľmi náročné, ale podarilo sa jej to vďaka pochopeniu a súcitu jej učiteľov. Po maturite nastúpila do kancelárie v mělníckom mäsiarstve a celú rodinu živila zo svojho platu. Jej bratia dopadli oveľa horšie: nesmeli sa ani vyučiť a hneď po základnej škole museli pracovať v jednotnom roľníckom družstve. Obaja zomreli v pomerne mladom veku (45 a 62 rokov) na následky ťažkej a nebezpečnej fyzickej práce.

Koncom päťdesiatych rokov, keď už bola Růžena vydatá a s manželom sa presťahovala do Hořovíc, dúfala, že ťažkú ​​minulosť nechala za sebou. To sa ale mýlila: dostihli ju jej kádrové materiály, v ktorých stálo, že smú pracovať len manuálne. Presťahovali sa teda znovu, tentoraz do Příbrami, ale situácia sa opakovala. A jej meno ju prenasledovalo aj vo chvíli, keď si v 60. rokoch chceli s manželom kúpiť malý domček v Želízy pri Mělníku.

November 1989 Růžena Sojková privítala už v dôchodkovom veku: „Už sme tomu ani neverili,“ konštatuje. Dočkala sa vrátenia dielne, ktorú im vo februári 1948 režim znárodnil, samozrejme v úplne dezolátnom stave, dôležitejší bol však pre ňu fakt, že jej otec sa v roku 1993, štyridsať tri rokov po svojej smrti, dočkal takéhoto významného momentu.