Zbieral príbehy ľudí z gulagu: Keď počul o žene, ktorá sa musela rozhodnúť, či sa vzdá syna navždy alebo možno len na chvíľu, musel to napísať
Slovenský spisovateľ rozprával o obyvateľoch Československa, ktorí boli zavlečení na nútené práce v sibírskych gulagoch. Ich hrozivé spovede ho presvedčili, že ich musí spísať a predať to desivé posolstvo ďalej.
BRATISLAVA 31. mája - Spisovateľ Peter Juščák je známy ako autor knižných aj rozhlasových prozaických diel. V posledných rokoch sa venuje najmä mapovaniu príbehov z čias totalitného režimu. Zaujal knihou Odvlečení, po ktorej nasledoval titul A nezabudni na labute. V relácii KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom porozprával nielen o hrozivých príbehoch samotných ľudí, ale aj o tom, čo sa mu nepozdáva na práci historikov.
Spovede Odvlečených
Kniha Odvlečení (2001) hovorí o osudoch ľudí, občanov Československa, ktorí boli odvlečení do sovietskych gulagov. Príbeh srší autenticitou a Peter Juščák hovorí o tom, ako sa mu podarilo získať nahrávky, či už zvukové, alebo aj audiovizuálne, od skutočných ľudí. „Iba ako pracovníkovi Ústavu pamäti národa by mi to trvalo niekoľkonásobne dlhšie. No tým, že som šiel a vyspovedal ľudí, celú prácu som si uľahčil a hlavne urýchlil,“ povedal. V záujme dodržania autenticity ľudí zvykol aj navštevovať a výsledkom je kniha Odvlečení.
Čo jej písanie vyvolalo v samotnom tvorcovi? Počúval hrôzyplné príbehy ľudí, ktorí skutočne prežili to, čo tvrdia. „Každý kontakt, každý človek bol iný. Každý človek prežíval inak svoj príbeh. Vnímal som to ako filmové predstavenia alebo počúvanie románov. Každý z tých príbehov by si zaslúžil vlastné románové alebo filmové spracovanie. Boli takí, ktorí dokázali povedať pár viet. Boli takí, ktorých som navštevoval rok, dva i desať rokov. Každý príbeh bol iný a dohromady ide o jedno veľké ponaučenie pre nás. Veľké memento. Nikde totiž nie je napísané, že sa nemôže zopakovať to, čo už raz bolo,“ uviedol v relácii KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom spisovateľ.
O práci historikov
O práci slovenských alebo zahraničných historikov Peter Juščák hovorí, že ide o veľmi precíznu činnosť, ktorá si navyše vyžaduje istú dávku etiky. Minimálne rovnakú úroveň, ktorou oplývajú doktori. „Máme pred sebou nejaké dokumenty a my sa rozhodneme, že niečo zatajíme a niečo povieme. Tak to funguje, no nie je to správne. Nechápem, ak teda rozumieme životu a jeho prúdu, aký má zmysel niečo zatajovať či vylepšovať. Nik predsa nemá geniálnu, nádhernú a čistú históriu. Môžeme prejsť krajinu po krajine, historickú etapu po historickej etape. Môžeme prejsť všetky svetadiely. To je už iba interpretácia, aby sa bolo o čo oprieť politicky, spoločensky aj ekonomicky. Až vtedy sa celá história akosi zlepší a vyhlási sa: táto udalosť bola pozitívna, táto zasa nie. No my vieme, že aj tá pozitívna udalosť má svoje zákutia, ktoré spadajú skôr do negatívnej sféry a opačne,“ vysvetlil Juščák.
Ľudia sa pokúšali o útek
Samozrejme, že sa občas objavil niekto, kto sa pokúsil o útek z gulagov. Vynikajúcim príkladom je muž, ktorý pracoval v lágri v Záporoží na území dnešnej Ukrajiny. Niekoľkokrát ho pri tom zadržali, no on sa nevzdal a podarilo sa mu utiecť. Cesta zo Záporožia pri rieke Dneper do rodného Kežmarku je dlhá viac ako 1200 kilometrov.
Skutočná Sofiina voľba
Ďalším neuveriteľným príbehom bol príbeh ženy, ktorá sa musela rozhodnúť medzi dvoma hraničnými možnosťami. Buď svojho malého syna mala zveriť dojke, ktorá by si ho vzala za svojho a mohla by ho vídať raz mesačne po prekonaní 20-kilometrovej ruskej tundry, alebo by si ho nechala, no i tak by oňho v deň jeho tretích narodenín prišla. Sovieti by ho odviedli inam a už by ho možno nikdy nevidela. „Tá voľba: darujem syna a občas ho mám, alebo ho nedarujem a uvidím, či ho niekedy vôbec uvidím, bola tak šialená, že vtedy som pochopil, že to treba posunúť ďalej. Ako sa tá žena zachová? Ako sa bude správať? Čo bude s jej synom? Vtedy som pochopil, že to musím napísať,“ opisuje Peter Juščák príbeh ženy, ktorý si čitatelia môžu prečítať v jeho knihe A nezabudni na labute.
Viac sa dozviete v priloženom videorozhovore.
