Chlapi tu bozkávali zem, potok bol celé dni krvavý. Slovenské Údolie smrti vám privodí zimomriavky
Keď prídete do slovenského Údolia smrti, stuhne vám krv v žilách.
Krásne lúky, za nimi pokojné lesy a niektoré scenérie tu pripomínajú Hollywood. Stačí sa však pozrieť na biely nápis medzi kopcami a atmosféra sa zmení. Údolie smrti. Miesto na východe Slovenska, ktoré dnes pôsobí pokojne a takmer idylicky, bolo pred desaťročiami dejiskom jednej z najväčších tragédií, aké tento kraj zažil. Medzi kopcami tu stáli tanky, duneli delá a umierali tisíce mladých mužov.
Chlapi bozkali zem
Kto sa dnes vyberie k dedinke Kapišová neďaleko Svidníka, môže mať pocit, že vstúpil do úplne iného sveta. Príroda je pokojná, cesty lemujú lesy a na lúkach stoja vojenské tanky ako nemí svedkovia minulosti. Práve ich prítomnosť pripomína, že pod zelenou krajinou sa ukrýva príbeh plný krvi, strachu, bahna a ľudských tragédií.
Karpatsko-duklianska operácia sa začala 8. septembra 1944. Sovietski vojaci spolu s 1. československým armádnym zborom dostali úlohu preraziť cez Karpaty, prekonať Dukliansky priesmyk a dostať sa na Slovensko, kde prebiehalo Slovenské národné povstanie. „Na gulag sme radšej nespomínali. Chceli sme bojovať,“ citovala Pravda vojnového veterána Ivana Majora. Niektorí vojaci podľa spomienok po prekročení hranice skutočne pobozkali zem.
„Zrejme ako ja si zároveň radostne vydýchli, že sú konečne doma. Boli sme za hranicou šesť rokov, a teraz sme sa vracali,“ vravel pre Pravdu nadporučík z Dukly Oldřich Kvapil.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo/?fbid=2359398174182458&set=a.696750279132907
Vši, hlad a mŕtvi kamaráti
Na papieri mohol bojový plán vyzerať pomerne jednoducho. Vojská mali prekonať horský terén a čo najrýchlejšie sa dostať na pomoc povstalcom. Realita však bola úplne iná. Nemecké jednotky sa v Karpatoch pripravili na obranu, využili výhodu terénu a postupujúce vojsko čakali mínové polia, opevnenia, ostreľovači, dážď a bahno. „Nemci boli zakopaní v kopcovitom teréne, oni nás videli, keď sme vyrážali do útoku, mali nás ako na dlani,“ rozprával plukovník Ján Minárik, ktorý mal počas bojov na Dukle iba 22 rokov a velil mínometnej čate. Nepriateľ podľa jeho spomienok kládol míny všade a neštítila sa podmínovať ani vlastných padlých.
