Čo by ste obetovali pre lásku? Eštebáci odvliekli Helenu od syna a bili ju, manžela aj tak neprezradila
Mamička, kedy prídeš domov, pýtal sa syn Heleny, ktorá pre lásku skončila vo väzení.
„Zrazu začal strašne plakať. On spal, ale jačal ako siréna. ,To nie je možné, chlapec, buď ticho!' čičíkala som ho,“ spomínala Helena na osudný prechod cez hranicu. Rozsvietilo sa svetlo a oproti skupinke zrazu stál príslušník Verejnej bezpečnosti.
S dieťaťom v náruči zastavila policajtov
„Ten eštebák bol na nás taký dobrý!“ hovorila o prekvapivom zvrate. Vraj by ich nechal prejsť do Nemecka, ale nechcel mať problémy a skupinu nakoniec nechal eskortovať do väznice. Aj tam sa na nich, ešte poslednýkrát, usmialo šťastie. Helena so synom dostali balíčky ovocia, bábovku aj sladkosti a na druhý deň ich prepustili domov. To najhoršie malo prísť o pár týždňov.
Helena so synom vtedy bývala u známych v Starom Kníne, kde sa skrýval aj jej manžel – hľadaná osoba, ktorá nelegálne prekračovala hranice. Keď pre Zdeňka prišla tajná polícia, vedel, čo má robiť. Dlho si plánoval únikovú cestu cez polia a lesy. Keď do chalupy vtrhli policajti, Helena sa im s dieťaťom v náručí postavila do cesty. Jej jedinou úlohou bolo za každú cenu ich zadržať, aby manžel, ktorému išlo o život, utiekol.
Kde je váš muž?
Eštebáci ho nechytili a od nervov prevrátili celý dom hore nohami. Keďže nemohli mať Zdeňka, zobrali si aspoň Helenu, ktorú odtrhli od plačúceho syna. Keď išli autom okolo lesa, Helena za jedným stromom zazrela schovaného manžela. Bola hrdá, že ušiel a verila, že jej samej nič nehrozí.
Odvliekli ju do miestnosti bez okien, kde bol iba stôl a tri stoličky. „Stále sa ma len pýtali, kde je môj muž. Ale ja som naozaj nevedela, čo sa s ním potom stalo. Tak som hovorila, že neviem. Začali ma tak biť, že ma museli odniesť hore, pretože som nemohla stáť na nohách,“ spomínala na výsluch, počas ktorého vyšetrovatelia použili tú najhrubšiu silu.
Kde je agent chodec?
Položili ju na stôl, zviazali ruky a nohy a udierali ju tyčami do chodidiel. Ako po rokoch spomínala, nikdy nezažila väčšiu bolesť. „Ako som so sebou hádzala, tak som z toho stola spadla. A pretože som sa nemala čoho chytiť, ruky som mala zviazané, nohy zviazané, tak som spadla a vyrazila som si platničku. Zo zeme už som sa nemohla zdvihnúť,“ hovorila Helena, ktorá eštebákom aj tak nič nepovedala.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
