Ľudia si mysleli, že skončí rovnako ako ona. Statočný syn Martinky z Turca si vybral celkom iný život
Až v detskom domove videl, že futbal je hra s loptou.
„Veľmi mi tam pomohli, vychovávatelia boli úžasní,“ hovorí s vďačnosťou dnes už dospelý muž, ktorý práve v detskom domove prvýkrát hral futbal, chodil na výlety aj na dovolenky pri mori. „Až tam som zistil, že futbal je vlastne nejaká hra s loptou,“ šokoval vo svojej spovedi. Na otázku, čo mu v živote chýbalo najviac, odpovedal jednoznačne: „Rodičia.“
Dá sa odpustiť?
„Sú to jednoducho najbližšie osoby, ktoré ti dajú najviac do toho života. Ja som tieto moje zážitky musel zažívať kvázi s cudzími ľuďmi, ktorých som postupne poznával a musel im dôverovať,“ vysvetľoval Vlado, ktorý priznal, že ich vzťah s mamou sa počas rokov postupne vytrácal. „Počas tých ôsmich rokov nás navštívila raz,“ povedal bez hnevu. Zvláštnu zmes emócií pocítil v roku 2016, keď jeho mama zomrela vo veku 34 rokov na zlyhanie pečene.
„Nevedel som, čo cítiť. Či smútok, hnev... možno aj takú jemnú vlnu vďačnosti,“ dodal, akoby sa ani po rokoch nedalo nájsť jedno slovo, ktoré by vystihlo jeho vzťah k mame. Napriek všetkému sa rozhodol ísť ďalej bez hnevu.
Cesta za šťastím
„Odpustil som jej za všetko, čo sa stalo, pretože odpustenie je podľa mňa najdôležitejšie,“ uzavrel Vlado, ktorý dnes žije úplne iný život, aký viedla jeho mama.
„Veľa ľudí si myslelo, že skončím rovnako. Pretože som bol spájaný s ňou a jednoducho niekto si povie – gény nezaprieš. Ale práveže áno, pokiaľ vieš, čo v živote chceš,“ povedal odhodlane chalan, ktorý vidí šťastie v tom, že má strechu nad hlavou, prácu, pokojné vzťahy, rodinu a v budúcnosti možno aj deti, ktorým dopraje detstvo, aké on nemal. „Toto je podľa mňa šťastie v živote,“ odkázal obdivuhodný mladík. Vlado je dôkazom, že to, odkiaľ človek pochádza, nemusí určovať to, kam smeruje.
