Bože, však to nie je Michal? Stará mama krakovského strelca prehovorila o obrovskej bolesti
Bývalí spolužiaci si dodnes pamätajú kresby, ktoré vtedy považovali za čudné, no nebrali ich ako varovanie.
„Chodili sme do jednej triedy. Bol veľmi zvláštny, tichý, občas sa ozval. Pamätám si však, ako sme sedeli na hodine a on kreslil. Na obrázkoch boli obesení ľudia alebo niekto, kto vchádza do školy s pištoľou,“ opísala bývalá spolužiačka pre portál Interia. Keď sa ho pýtali, čo kreslí, odpovedal vraj, že ide o útok na školu a že práve on do nej vchádza so zbraňou.
Ďalšia spolužiačka si spomenula na obdobie dištančného vyučovania. Michal sa mal raz pripojiť na online hodinu s plynovou maskou na tvári. „Hovorili sme si medzi sebou, že raz určite niekoho zabije. Vtedy sme to brali ako žart, ale naozaj to nie je smiešne,“ priznala jedna z jeho bývalých spolužiačok. Iné dievča si všimlo aj jeho čierne nalakované nechty a kresby s neznámymi symbolmi či hákovými krížmi. „Bol introvertný, uzavretý do seba. Nedával sa spoznať ako človek. Kreslil si v zošite tie svoje vojny, rôzne útoky na školy. Nikto to nebral vážne, pretože sa na tom sám smial,“ spomínali spolužiaci, ktorí sú v šoku.
Stará mama
Reportéri poľského denníka Fakt sa vybrali aj do Prusinowíc, odkiaľ pochádzala Michalova mama Renata. Pokúsili sa osloviť jej matku, ktorá prišla o dcéru. „O čom sa máme rozprávať? Moja dcéra nežije,“ povedala novinárom. Potom sa obrátila a pomaly sa vrátila domov. Reportéri opísali, že bola zdrvená a na rozhovor nemala silu. O svojich spomienkach na vnuka prehovorila aj jeho druhá stará mama, 80-ročná pani Maria.
Pre poľskú Gazetu Wyborczu priznala, že Michala si pamätala ako dobré dieťa. „Neviem, čo ho to posadlo. Veď chodil do kostola, hoci v poslednom čase trochu menej,“ povedala. Prvé obavy ju pritom prepadli ešte v piatok. Jej syn Janusz, Michalov otec, si totiž neprišiel po domáce vajíčka, ktoré mal priniesť susedom a dcére. Stará mama si najskôr myslela, že sa zastaví nasledujúci deň. Keď sa tak nestalo, začala telefonovať svojim blízkym.
„Januszovi som volala asi dvadsaťkrát, Michalovi šesťkrát, volala som aj Renate. Nikto nedvíhal,“ spomínala. Neskôr jej zavolala neter a oznámila jej, že v Krakove strieľal muž a pripravil o život niekoľko ľudí. Keď jej ukázala fotografiu útočníka ležiaceho na zemi, pani Maria v ňom spoznala svojho vnuka. Ani v tej chvíli však nedokázala prijať, že by to mohol byť skutočne on. „Bože, však to nie je Michal?“ pomyslela si. Nahlas to však povedať nedokázala a dúfala, že ide iba o niekoho, kto sa naňho podobá.
