Keď im Londýn dal zelenú, neverili. Trakovickí ochotníci chystajú veľkú vec, na kulisy zarábali na jarmoku
Nie každý má to šťastie objaviť, kde je jeho miesto, ale keď ho raz nájde, už sa veľmi nedá tváriť, že o ňom nevie, vraví Katarína o divadle.
Boli prvým slovenským divadlom, ktoré požiadalo o licenciu na jeden broadwayský muzikál, a keď im z Londýna prišla kladná odpoveď, nemohli tomu uveriť. Divadlo na TrakOch, ktoré v Trakoviciach pri Trnave funguje už viac ako dve desaťročia, je srdcom a neodmysliteľnou súčasťou obce. Jeho herci sa však tentoraz pustili do niečoho naozaj veľkého.
Ako sa ochotníckemu divadlu podarilo dostať k licencii na veľkú muzikálovú produkciu a aké ďalšie tajomstvá jeho súbor ukrýva, DOBRÝM NOVINÁM porozprávala jeho zakladajúca členka Katarína Rajnicová. Zhovárala sa s ňou Alexandra Hercegová.
Divadlo na TrakOch oslavuje 25 rokov. Je uvedenie muzikálu Drahý Evan Hansen možno aj vyvrcholením a oslavou tohto míľnika?
Určite áno, hoci sme to tak pôvodne vôbec nenaplánovali. Až neskôr nám došlo, ako symbolicky sa to celé stretlo. Keď sa totiž obzriem späť, ten rozdiel je až trochu absurdný. Divadlo sme v roku 2001 zakladali so Zuzkou Komarňanskou ako dve 17-ročné kamarátky. V dedine vtedy veľmi nebolo kam ísť ani čo robiť, ja som odjakživa milovala hrať a spievať, so Zuzkou sme spolu všeličo vymýšľali a improvizovali - a tak nejako sa to celé začalo. Bez veľkého plánu a už vôbec bez predstavy, že tu budeme aj o štvrťstoročie.
V auguste 2001 sme na trakovických hodoch predávali vlastnoručne vyrobené náramky a maľované kamene, aby sme zarobili na prvé kulisy. Stáli sme v kúdeli prachu na hlavnej trase medzi kolotočmi a šenkom a na konci dňa sme napočítali 712 korún, teda asi 20 eur. A boli sme nadšené, pretože na prvé kulisy to stačilo.
Dnes pripravujeme Drahého Evana Hansena so živou osemčlennou kapelou, veľkým tímom ľudí a licenciou na muzikál, pri ktorom sme si mysleli, že sa k nemu možno nikdy nedostaneme. Keby nám toto niekto povedal pri tom stánku v roku 2001, asi by sme mu neverili. Vlastne tomu niekedy úplne neverím ani dnes. Nechcela by som však hovoriť, že Evan je nejakým vyvrcholením našich 25 rokov, akoby sme sa celý ten čas niekam šplhali a teraz konečne dorazili na vrchol. Tak divadlo podľa mňa vôbec nefunguje. Skôr ho vnímam ako krásny dôkaz toho, kam sa človek môže dostať, keď niečo robí dostatočne dlho.
Keď o licenciu na takýto svetový hit žiadajú veľké divadlá, stoja za tým agentúry s obrovskými rozpočtami. Ako tento proces vyzeral v podaní malého slovenského ochotníckeho divadla a aký to bol pocit, keď ste zistili, že sa to naozaj podarilo?
Na začiatku to bol obyčajný a v podstate nesplniteľný sen. Fascinoval nás príbeh Evana Hansena, hudba aj témy, o ktorých hovorí. Ale vedeli sme, že práva ešte nie sú dostupné a že ak raz budú, pravdepodobne sa najskôr dostanú k veľkým profesionálnym divadlám.
