Po československom Jamesovi Bondovi zostala len spúšť. Kradol a havaroval so všetkým, do čoho nasadol
Na hranici po ňom strieľali 16-krát, aj tak unikol.
Bolo to ako zo šialeného akčného filmu, lenže tentoraz nešlo o filmový scenár, ale o skutočný útek cez železnú oponu. Devätnásťročný vojak Zdeněk Pecháček sa v apríli 1969 rozhodol utiecť z Československa do Rakúska a jeho plán bol taký odvážny, že po ňom zostala spúšť, akú by nevymyslel ani filmový scenárista. Pecháček pritom niekoľkokrát unikol takmer istému zatknutiu a v rozhodujúcej chvíli mu pomohli náhoda, odvaha aj poriadna dávka drzosti. Práve preto si vyslúžil prezývku československý James Bond – bol neohrozený, poriadne drzý, za sebou nechával hotovú spúšť a zakaždým sa mu podarilo uniknúť tým, ktorí ho prenasledovali. Keď na československého agenta 007 začali strieľať, už nebolo cesty späť.
Začalo sa to v krčme
Po okupácii Československa v auguste 1968 sa mnohí rozhodli utiecť na Západ, no Zdeněk Pecháček sa od ostatných utečencov výrazne odlišoval. Mal sotva 19 rokov, slúžil na vojne v Žamberku pri poľských hraniciach a nad emigráciou začal uvažovať, keď si s kamarátom Janom počas jednej vychádzky objednávali v krčme jedno pivo za druhým. Tam sa dvaja vojaci dohodli, že po návrate z krčmy v kasárňach rozptýlia hliadku, ukradnú samopal aj autožeriav a s tým prerazia hranice s Rakúskom pri Mikulove. Ich spoločný plán sa však začal rozpadať ešte skôr, než sa dostali za brány kasární.
Kamarát Jan si to totiž rozmyslel, no Zdeněk už nemienil cúvnuť a rozhodol sa konať sám. Jeho plán bol jednoduchý – zoberie vojenský autožeriav, pri bráne sa vyhovorí na dopravnú nehodu, ku ktorej ho „povolali“ a vyrazí smerom k hraniciam. „Na bráne som nahlásil, že na hlavnej ceste sa stala nehoda a poslali ma tam. Chcel som ho ukecať,“ spomínal po rokoch pre projekt Badatelé. Strážnik mu však neuveril, pretože o žiadnej nehode nikto nevedel.
Kvapkala z neho krv
V tej chvíli už Pecháček nemal veľa možností. „Zacúval som, akoby som chcel zaparkovať. Zaradil som rýchlosť a vyrazil som bránu,“ opísal svoj prvý krok k slobode.
Lenže autožeriav sa ukázal ako oveľa ťažšie ovládateľný stroj, než si mladý vojak predstavoval. Neušiel ani dva kilometre, keď v jednej zo zákrut dostal šmyk a skončil s vozidlom v poli. Zostal porezaný, zakrvavený a navyše v bezprostrednej blízkosti kasární. „Kvapkala zo mňa krv a nado mnou kasárne. Vtedy som si hovoril – a teraz čo?“ spomínal. Zdanlivo katastrofálna situácia mu však zachránila kožu.
