Bol hladinkár, až kým alkohol nezačal všetko rúcať. Juraj Benetin vďaka Lucke nie je plochým človekom

Vyrastal v rodine lekárov, no sám si vybral architektúru. Dokázal ju skĺbiť aj s hudbou a získal si tým tisíce Slovákov. Juraj Benetin bol vraj v detstve hlavne neposedným chlapcom s veľkými rukami, ktorého sa snažili naučiť hrať na husle. Neskôr ich vymenil za gitaru, začal hrať v kapele, ktorá preňho znamenala celý svet a keď tesne pred tridsiatkou dospel, zistil, že práve vďaka manželke Lucke dnes nie je plochým človekom. Toto je jeho príbeh.

Neposedný chlapec s veľkými rukami

Otec neurológ, mama pediatrička, dedo gynekológ a babka otorinolaryngologička - lekárstvo mal Juraj Benetin doslova v génoch. Aj napriek tomu ho však od tejto kariéry doma odhovárali. Keď teda prišiel s nápadom skúsiť architektúru, mama ho bez váhania podporila. On sám odmalička rád kreslil a sochárčil a keď sa neskôr ukázalo, že má cit aj pre geometriu a výnimočné priestorové myslenie, vedel, že si vybral správne.

„Rok som sa poctivo pripravoval a z kvázi problémového študenta sa stal študent architektúry,“ s úsmevom prezradil pre Interier Magazin známy architekt, ktorému už dávno predtým do života vstúpila hudba. Rodina ho v nej podporovala od samého začiatku a keďže otec hrával na gitaru a počúval kvalitný rock and roll, Juraj sa od neho mnohé naučil.

Prečítajte si tiež: Nikto ti neuverí, hrozili jej v štrnástich. Speváčka Sima našla po pekle z detstva oporu v staršom Tomášovi

Hudobné nadanie navyše zdedil po oboch starých otcoch. Jeden z nich celý život hrával na organe a druhý vraj spieval hrdinským tenorom. „Od začiatku asi bolo zjavné, že mám talent, dokonca ma v detstve dali na husle, no husle a ADD (porucha pozornosti, pozn. red.) nešli veľmi dohromady. Virtuózny nástroj v rukách neposedného chlapca s veľkými rukami - bolo to osem rokov trápenia,“ smial sa Benetin.

Žil ako mimozemšťan

Do rúk teda vzal gitaru a keď mal asi 14 rokov, vznikla jeho prvá kapela s názvom Appendix. Spočiatku bol presvedčený, že bude hrať na gitaru, no keď sa im nedarilo nájsť speváka, mikrofón prischol jemu a on si o sebe vraj postupne začal myslieť, že je viac spevákom ako gitaristom. Bolo to však aj preto, že mu cvičenie hry na hudobný nástroj až tak neimponovalo.

Hudba bola vtedy preňho všetkým a nič iné jej miesto v rebríčku hodnôt ani obsadiť nemohlo. „Mať vlastnú kapelu bolo strašne cool a u nás to vtedy bolo na prvom mieste. Všetko ostatné bolo druhoradé. Brali sme hudbu veľmi vážne, vážnejšie ako učenie či frajerky,“ priznal spevák, ktorý mal vtedy obrovské ciele. Časom však prišiel na niečo, čo absolútne zatriaslo jeho vnímaním života.