Patrik s Monikou sa chystajú pomáhať v Ugande: Miestni sú štedrí, zabili pre nás aj poslednú sliepku
Ani si to nevieme predstaviť inak, jednoducho tam chceme ísť. Vidieť sa znova s deťmi, spomaliť a pomôcť tam, kde treba, vravia manželia.
Veria, že zmena sa začína malými krokmi, ktoré dokáže urobiť každý z nás, a týmto heslom sa Monika a Patrik Šteklovci riadia už celé roky. Spoznali sa pri dobrovoľníckych prácach počas záchrany hradu Tematín a odvtedy kráčajú životom spoločne.
Dnes si na Islande zarábajú na svoju ďalšiu cestu – do Afriky. Tam chcú vlastnými rukami pomôcť pri výstavbe kuchyne pre miestne deti, ktorú Monika sama navrhla. Hoci do projektu vkladajú vlastné úsilie aj finančné prostriedky, na jeho uskutočnenie budú potrebovať aj našu pomoc. Pre DOBRÉ NOVINY sa s nimi zhovárala Alexandra Hercegová.
O chvíľu sa chystáte do Ugandy, máte za sebou približne pol rok strávený prácou na Islande. Ide o dva úplne odlišné svety. Je niečo, čo si z tejto islandskej skúsenosti nesiete so sebou aj do Afriky?
Na Island sme prišli práve preto, že sa tu dá v krásnom prostredí plnom vodopádov, sopiek a ľadovcov za pomerne krátky čas dobre zarobiť. Pracujeme tu v hoteli ako upratovači. Táto práca nám vyhovuje, lebo je najmä fyzická, a mentálne si pri nej človek oddýchne, takže po práci sa môžeme venovať iným projektom.
Bývame na samote, najbližšie mesto je vzdialené hodinu autom, takže tu žijeme v malej komunite s našimi kolegami, s ktorými nielen pracujeme, ale aj trávime voľný čas. Práve oni nás v našej iniciatíve postaviť školskú kuchyňu v Ugande veľmi podporujú. Pracujeme tu počas zimnej sezóny, takže tu nemáme veľa slnka, ale som si istý, že v Ugande ten vitamín D načerpáme rýchlo.
Zarobiť potrebujeme preto, lebo sa chystáme na šesť mesiacov do Afriky a potrebujeme pokryť naše bežné životné výdavky. Letenky, ubytovanie, jedlo, zdravotné poistenie, víza a podobne. Pred troma rokmi sme pracovali osem mesiacov v Nórsku, aby sme potom mohli cestovať po Hodvábnej ceste. Vtedy sme prileteli do Kazachstanu a odtiaľ sa vracali domov na Slovensko stopom, verejnou dopravou a niekedy aj pešo. Bol to neskutočný zážitok, na ktorý nikdy nezabudneme, a je pre nás motiváciou urobiť niečo podobné opäť. Teraz sme však k cestovaniu po Afrike pridali aj túto dobrosť.
Patrik, v Afrike si už trikrát dobrovoľníčil. Čomu si sa tam venoval a čo ťa na tomto kontinente stále priťahuje natoľko, že sa tam opakovane vraciaš?
V Ugande som bol najprv tri mesiace, potom desať a naposledy na krátkej, mesačnej návšteve. Vykonával som tam rôzne práce. Buď som pracoval na poli, kde sme sa starali o banánovníky, kukuricu, fazuľu, zemiaky a iné plodiny, ktoré sa využívali na obohatenie školského jedálnička.
