Zbieral smeti a spal pod autom, aby mohla lyžovať. Veronika Zuzulová za úspech vďačí aj obetiam blízkych
Jej otec zbieral smeti, aby mohla lyžovať.
„Spávali sme v aute na parkovisku. Dcéra vnútri, ja pod ním. Bál som sa, či na nás niekto nezavolá policajtov. Neskôr sme boli v stanoch aj desiati, kúrili sme si sviečkami. Lyže z požičovne som sám opravoval,“ priznal Timotej Zuzula, ktorého dcéra Veronika je dodnes pýchou Slovenska. Za všetkými úspechmi nezlomnej lyžiarky však nestojí len tvrdá drina, ale aj obety, o ktorých vie len málokto.
Chvíľu bola za divnú
V byte činžiaku na bratislavskom sídlisku, kde žila, sa zvyklo svietiť už o piatej ráno. Cesta na najbližší vhodný lyžiarsky svah totiž trvala takmer tri hodiny, na vyspávanie preto nebol čas. Sociálne siete vtedy ešte neexistovali a spolužiaci sa často čudovali, prečo to ich rovesníčka všetko podstupuje. Veronika Zuzulová však mala jasný cieľ.
„Zo začiatku som, samozrejme, bola v škole za trochu divnú, ale keď začali prichádzať výsledky a trochu viac sa o mne hovorilo, tak aj spolužiaci sa na mňa začali pozerať trochu inak,“ vysvetlila pre Denník N známa športovkyňa, ktorá v tom čase na vyučovaní často chýbala, no aj napriek tomu si dokázala v škole aj na svahu nájsť kamarátov.
Kúrili sviečkami
Vychovávať elitnú lyžiarku pre rodičov nebolo vždy jednoduché a vyžadovalo si to veľa obetí. Jej otec často prespával pod autom, aby sa Veronika mohla vyspať, privyrábal si, ako len mohol a keď už ani to nestačilo, pomáhali im blízki a on cítil silný záväzok v tom, aby ich nesklamali.
„Aby Veronika mohla lyžovať, v lete som robil výškové práce. Bol som vyštudovaný tréner lyžovania a z tejto roboty by som nás neuživil. Preto som zbieral smeti po uliciach, bol som zavesený na veži alebo umýval okná. Zarobené peniaze som vrazil do lyžovania. Neskôr som ju už nedokázal finančne podporovať, nebol som žiadny podnikateľ. Začali nám pomáhať priatelia, ktorí nám verili. Azda sme ich nesklamali,“ opísal jej otec Timotej pre Sportnet.
Ešte keď bola Veronika malá, brával ju trénovať do Semmeringu, kde ich miestni Rakúšania často podpichovali. „Čo tu hľadáte, vy z tých kukuričných polí?“ smiali sa. Ani nedôverčivosť, náročné podmienky a obrovská finančná záťaž však nikoho z nich neodradili. V legendárnej Škode 120 spolu dokonca jazdili na niekoľkodňové lyžiarske kempy.