Vyhodíme ťa z okna, vyhrážali sa skinheadi. Pavla Berkyho predsudky zocelili, konečne si pripadá voľný
Tvorbu známeho Slováka už ocenili vo viacerých krajinách.
Bol ešte len dieťa, keď mu cudzí človek na ulici vrazil päsťou a ušiel. Módny návrhár a talentovaný kuchár Pavel Berky však nedovolil, aby ho nenávisť a predsudky definovali. Našiel si vlastnú cestu k úspechu a dnes je inšpiráciou pre všetkých, ktorých spoločnosť pre ich pôvod odsúva na druhú koľaj.
Presťahovali sa a prišiel šok
Pavel vyrastal na južnom Slovensku, vo Veľkých Teriakovciach, kde sa vždy cítil ako doma. Už na prvom stupni základnej školy si do zošita kreslil modely odevov a hoci vtedy ešte netušil, čo ho na tom tak veľmi baví, vedel, že miluje umenie a zo všetkého najradšej drží v ruke ceruzku. „So sestrou sme mali každý svoj zošit. Keď sme prišli zo školy, musel som ju nútiť, aby so mnou kreslila návrhy modelov. Potom sme si ich ukazovali a hodnotili navzájom,“ prezradil pre Denník N.
Keď mal päť rokov, s rodičmi a sestrou sa presťahovali do Rimavskej Soboty. Hoci je mesto od rodnej dediny vzdialené asi len sedem kilometrov, pre celú rodinu to bol veľký šok. Mama tam však získala prácu a časom si všetci na mestský život zvykli. Našli si komunitu aj priateľov, no podľa jeho vlastných slov museli neraz čeliť tvrdej realite 90. rokov.
Bol len dieťa, keď dostal päsťou
„Raz sme ja, moja sestra a rodičia išli vlakom. Keď sme nastúpili, bol takmer prázdny. Viezli sme sa vo vagóne, kde nebol nikto, len my a dvaja skinheadi. Mali hlúpe reči a narážky, pili pivo z fliaš a hovorili nám, že nás vyhodia z okna. Celú dobu sme boli ticho. Bývali sme kúsok od vlakovej stanice a keď sme vystúpili, utekali sme domov. Všetci sme sa dosť báli. Dnes viem, že rodičia museli poriadne tŕpnuť, lebo vedeli, že keby zaútočili, nedokázali by ochrániť svoje deti,“ spomínal Pavel pre Aktuality.
Za svoj rómsky pôvod sa nikdy nehanbil, no už v detstve si preň mnohé vytrpel. Jeho rodičia dobre vedeli, že deti musia viac chrániť, preto sa rozhodli, že ich pre istotu ani nenaučia hovoriť po rómsky. V autobusoch sa mu bežne stávalo, že ho buď nechceli pustiť prisadnúť si, alebo v preplnenom spoji zostalo jediné voľné miesto práve vedľa neho. K tomu všetkému pribudlo aj násilie.
„Raz, keď som mohol mať tak 11 rokov a išiel som do školy, rozbehol sa ku mne nejaký chlap. Myslel som si, že nebeží za mnou, ale bežal. Pršalo, vytrhol mi dáždnik z ruky, zahodil ho a dal mi päsťou,“ opísal Pavel. Útočníka sa vtedy tak zľakol, že v škole klamal a vravel, že len nešťastne spadol.
