Z Československa ušiel na zapáchajúcom hovnocuce slobody. Bohumil oklamal komunistov a nechal im odkaz
Na útek nepotreboval zbrane, iba smradľavú cisternu.
Zápach močovky sa niesol široko-ďaleko a väčšina ľudí sa od fekálneho auta radšej držala čo najďalej. Práve preto ho československí pohraničníci poznali. Vodič jazdil do prísne stráženého pohraničného pásma pravidelne, mal všetky potrebné povolenia a po rokoch už nepôsobil podozrivo. Keď mu v osudný júnový deň skontrolovali doklady aj cisternu plnú odpadu, netušili, že sa pozerajú na muža, ktorý ich o niekoľko hodín dokonale prekabáti. Keď sa totiž dlho nevracal, našli len opustený „hovnocuc“ a legendárny odkaz. Kým mnohí odvážlivci utekali cez železnú oponu a riskovali pritom život v riekach či vo vzduchu, Bohumil Kňourek stavil na niečo, čo páchlo tak veľmi, že tomu takmer nikto nevenoval pozornosť. A práve vďaka tomu sa zrodil jeden z najbizarnejších a zároveň najprefíkanejších útekov z komunistického Československa.
Roky sa pripravoval na jediný deň
Bohumil Kňourek vyrastal v Dolných Dunajoviciach na úpätí českej Pálavy, len niekoľko kilometrov od rakúskych hraníc. Železnú oponu mal prakticky na dohľad a od detstva sledoval, ako funguje prísne strážené pohraničné pásmo. Vedel však aj to, že existuje skupina ľudí, ktorým pohraničníci otvárali závory takmer každý deň. Neboli to vojaci ani stranícki funkcionári, ale obyčajní civilisti, ktorí mali povolenie pracovať v zakázanom pásme.
Ako uviedol historik Ivo Pejčoch v knihe Přechody přes železnou oponu, do pohraničného pásma pravidelne vstupovali lesní robotníci, geodeti, poľnohospodári či pracovníci technických služieb. Kňourek pochopil, že ak sa chce raz dostať na slobodu, nebude potrebovať silu ani zbrane. Stačí, ak sa stane jedným z nich.
Čakal na správnu chvíľu
V roku 1984 sa preto zamestnal v Štátnom majetku Mikulov ako vodič fekálneho vozidla IFA W50. Nebola to práca, o ktorú by sa ľudia bili. Práve naopak. O to ľahšie sa k nej dostal a spolu s ňou získal aj povolenie na pravidelný vstup do prísne stráženého pohraničného pásma. Po štyroch rokoch už pohraničníkom pripadal ako spoľahlivý zamestnanec, ktorý robí len svoju každodennú rutinu pri vývoze žumpy. Presne na túto dôveru celé roky čakal.
