Prvýkrát plakal šesť hodín v kuse. Statočný otec zabehol maratón s topánočkami nebohého syna
Jedna fotografia dojala tisíce ľudí.
Na štarte londýnskeho maratónu stálo tento rok rekordných 59 830 bežcov, ale iba jeden z nich mal na krku prevesené detské topánočky. Topánky šesťročného syna Hugha, ktorý už nemohol stáť na štarte, no napriek tomu bol prítomný v každom kroku. Statočný otec Ceri Menai-Davis tak nebežal sám – do cieľa ho sprevádzal sľub, ktorý dal v nemocničnej izbe chlapcovi, ktorý ho nikdy neprestal povzbudzovať.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo.php?fbid=963134966261556&set=pb.100076951856114.-2207520000&type=3
Poď, ocko, poď!
Hugh mal päť rokov, keď mu diagnostikovali rakovinu v brušnej dutine. Statočný chlapček absolvoval 16 týždňov intenzívnej chemoterapie a rádioterapie, čo pre jeho rodinu znamenalo, že museli každý deň prejsť 160-kilometrovú cestu tam a späť. „Bolo to náročné, ale pre svoje dieťa by ste išli až na mesiac a späť,“ vysvetlil pre BBC jeho otec Ceri, ktorý neskôr tlačil na britskú vládu, aby podporila rodiny, v ktorých jeden z členov trpí onkologickým ochorením. Hoci v ich rodine bola finančná situácia stabilná, na oddelení videl rodičov, ktorí museli predať vlastné bývanie, aby si mohli dovoliť liečbu. Ceri počas synovej liečby loboval u politikov a myšlienky si usporadúval počas behu.
„Hughovi som počas jeho liečby sľúbil, že odbehnem londýnsky maratón. Väčšina ľudí nevie, že mi chýba 20% kĺbu v ľavom členku kvôli zraneniu a operáciám a už ako 15-ročnému mi povedali, že už nikdy nebudem behať,“ vysvetlil na sociálnych sieťach otec, ktorý napriek hendikepu trénoval. „Hugh ma chodil podporovať a z auta kričal: poď, ocko, poď!“ spomínal si. Len štyri týždne pred maratónom sa však chlapcov stav zhoršil a poslednýkrát ho prijali do nemocnice.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo.php?fbid=883585677549819&set=pb.100076951856114.-2207520000&type=3
Plakal šesť hodín
„Dva týždne sme s Frances (Ceriho manželka, pozn. redakcie) spali na rozkladacích posteliach pri ňom, takmer sme nejedli ani nespali a sledovali sme, ako sa pomaly jeho stav zhoršuje. Počas tých dní som mu povedal, že možno nebudem môcť maratón bežať. Pozrel sa na mňa a povedal: nie, ocko, bež. Chcem, aby si išiel. Sľúbil si to,“ spomínal Ceri. O päť dní neskôr Hugh zomrel.
„Maratón sa ten rok konal 3. októbra. Bol som zlomený, zničený, v hlbokom smútku a vôbec som nebol pripravený na beh. Napriek želaniu rodiny a priateľov som sa rozhodol, že svoj sľub dodržím. Sprevádzal ma môj brat. Na tričku som mal Hughovu fotografiu, na krku ‚korálky odvahy‘ a celý čas som plakal – celých šesť hodín,“ priznal statočný otec, ktorý o dva dni neskôr pochoval svojho syna s medailou okolo krku, aby vedel, že dodržal svoj sľub.
V cieli s topánkami
Tento rok Ceri Menai-Davis opäť odbehol londýnsky maratón a tentokrát sa postaral o ďalší dojemný moment.
