Dominika žila v Brazílii: S blond vlasmi som bola atrakciou. Ľudia boli skvelí a so všetkým mi pomáhali
Ľahko sa prispôsobuje, preto prepnúť z brazílskej na anglickú kultúru pre ňu nebol problém. Dodnes pije čierny čaj s mliekom.
Keď jej rodičia navrhli, aby si vyskúšala život za oceánom, najskôr nebola nadšená. Napokon zmenila názor a rozhodla sa pre exotickú Brazíliu – a dnes je im za túto príležitosť vďačná. Trenčanka Dominika Zrebná Trembecká totiž v krajine, ktorá je známa krásnymi plážami, karnevalmi, ale aj chudobou, spoznala úplne iný svet a úžasných ľudí. Po návrate na Slovensko vyštudovala bakalársky stupeň psychológie, no nechcela sa jej profesne venovať, preto keď sa jej opäť naskytla možnosť vycestovať, neváhala – tentokrát bol jej destináciou Londýn.
Dominika v súčasnosti žije s rodinou na Slovensku, ale na zahraničie má len tie najkrajšie spomienky. V rozhovore pre DOBRÉ NOVINY porozprávala napríklad o tom, prečo je dobré vycestovať do cudziny, v čom sú Brazílčania iní ako Slováci, ako na Srí Lanke stretla vodiča, ktorý miloval slovenských turistov, a prečo sa napokon vrátila domov. Otázky jej kládla Mária Jakúbeková.
Bola si študentka na strednej škole, keď si prvý raz okúsila život v zahraničí. Prečo si šla do Brazílie?
V Brazílii som bola na výmennom pobyte cez organizáciu Rotary počas 3. ročníka strednej školy. S návrhom prišli moji rodičia. Dcéra ich známych sa práve vrátila z výmenného pobytu v USA a oni mi chceli dopriať podobný zážitok. Ja som však bola najskôr proti. Mala som obavu odísť do neznámej krajiny ďaleko od mojich kamarátov. Povedala som o tom mojej najlepšej kamarátke a tá mi o 2 dni neskôr oznámila, že tiež pôjde prostredníctvom inej organizácie do USA. A tak bolo rozhodnuté a ja som musela takisto nabrať odvahu (úsmev). Pôvodne som aj ja chcela ísť do USA, ale zostala mi už len Minnesota, ktorá ma odrádzala chladnejším počasím, a tak som si zvolila mesto Recife na severovýchode Brazílie.
Vedela si portugalsky už pred odletom do Brazílie?
Pred odchodom som sa naučila zopár základných slovíčok a fráz a vzala som si so sebou maličký slovensko-portugalský slovník, jediný, ktorý vtedy existoval. V tej dobe ešte smartfóny so slovníkmi neboli. Na začiatku som sa dorozumievala po anglicky a rukami-nohami, keďže nie každý v mojom okolí po anglicky vedel. Veľmi rýchlo ma však začalo otravovať, že ľuďom nerozumiem a ťažko sa mi tam takto fungovalo. Po prvom mesiaci som všetkých požiadala, aby sa so mnou rozprávali už iba po portugalsky. Po pol roku som už rozprávala plynule a miestni si bežne mysleli, že som Brazílčanka. To, že som medzi nich mohla zapadnúť a nemala som problém s komunikáciou, mi veľmi uľahčilo život v cudzej krajine.
