So ženami nikdy nebol ako Jágr. Michal Handzuš je pre svoju Zuzku chlap, na ktorého sa dá spoľahnúť

Hokej mu priniesol obrovské peniaze aj slávu, no nikdy ich nepovýšil nad vieru a rodinu. „Vždy vedel, čo chce. Mal ťažké detstvo, veľmi skoro stratil otca, no seriózny prístup k učeniu aj hokeju si udržal stále. Klobúk dolu pred ním, je to pán hokejista, ktorý navyše stále zostal skromný,“ hovoria bývalí spoluhráči o Michalovi Handzušovi, hokejistovi, v ktorom aj jeho manželka Zuzka našla muža, na ktorého sa dá vždy spoľahnúť.

Prišiel o ocka

Chlapec z Banskej Bystrice mal osem rokov, keď sedel pred televíziou a pozeral, ako Československo získalo zlato na Majstrovstvách sveta v hokeji. Na ten moment nikdy nezabudol. „Je to jedna z mojich najkrajších spomienok na detstvo. Všetky vzory sme mali v reprezentácii. Nie z NHL, ktorú sme ani nemali kde sledovať, ani sme poriadne o nej nepočuli,“ hovoril pre Denník N Michal, ktorý mame aj otcovi ako malý chlapec povedal, že raz neho bude hokejista. Pred spaním si predstavoval, ako raz bude dvíhať ruky od radosti na znak víťazstva.

Prečítajte si tiež: Pamätá si na posledný telefonát. Hokejista Martin Fehérváry mal sedem rokov, keď prišiel o to najcennejšie

Ako priznal pre portál bezfrazi.cz, nebol úplne dobrým dieťaťom a narobil veľa hlúposti. Jeho rodiča ale vedeli ako naňho, trvali na tom, aby mal popri hokeji aj perfektné známky a za každú cenu z neho chceli vychovať pokorného, múdreho a cieľavedomého chalana. „V mojich desiatich rokoch mi však vinou vážnej choroby zomrel ocko a všetko potom musela prebrať mamina, ktorá na mňa a sestru zostala sama,“ spomínal na ťažké časy, keď prišiel o otca a keď sa z veľkého extroverta stal introvert.

Rozprával sa s hokejkou

„Otec ma stihol priviesť aj k športu. Mama síce hrala basketbal a milovala lyžovanie a bežky, boli sme vďaka nej veľmi aktívna rodina, ale bol to otec, ktorý vtedy chodil fotiť futbal na Duklu, kto ma začal brávať so sebou,“ prezradil Michal Handzuš. Po strate otca bol jeho najväčšou útechou práve hokej a jeho najlepšou kamarátkou sa stala hokejka „kohovka“, ktorej sa zvykol aj prihovárať.

„Milá moja hokejka! Spoločne nás čaká dlhá cesta. Ja sa budem o teba dobre starať a ty mi budeš pomáhať vyhrávať zápasy,“ hovorieval jej a hokejka ho doviedla až do momentu, keď ho v roku 1995 draftovali do NHL. Keď o dva roky odišiel do Ameriky, nevedel po anglicky a vôbec si nebol istý, či introvertný chlapec ako on môže vo veľkom svete preraziť.