Komunisti vzali jeho otcovi majetok aj zdravie. Keď Pavol začal s tajnou rebéliou, dočkal sa návštevy z ŠtB
V živote sa riadi dvoma zásadami - robí správne rozhodnutia a snaží sa o praktickú múdrosť.
Povolanie: roľník. To si písali Pavlovi rodičia do životopisov predtým, ako boli v 50. rokoch 20. storočia postupne zlikvidovaní násilnou kolektivizáciou. Aj pre úctu k nim zriadil Pavol Hric v Košiciach Múzeum obetí komunizmu.
Pred príchodom frontu vojnu nebolo cítiť
Pavol Hric sa narodil 4. júla 1955 v Nižnom Žipove ako štvrtý v poradí. Rodičia Anna a Pavol sa sobášili v roku 1939. Pavol starší prišiel k nejakému majetku vďaka otcovi, ktorý po návrate z prvej svetovej vojny odišiel za prácou do Ameriky. S ťažko zarobenými peniazmi pomáhal dvom synom na Slovensku.
Starší Ján vyštudoval teologickú fakultu a stal sa kňazom, mladší Pavol si postupne vybudoval gazdovstvo. Aj napriek zúriacej druhej svetovej vojne žili takmer bežným životom. Oblasť bola až do prechodu frontu pokojná. Pred vojnou tu žilo aj sedem židovských rodín - ľudia si s nimi vychádzali a vzájomne sa rešpektovali. No i tak ich odchodu dopomohli niektorí sympatizanti režimu.
Na jeseň 1944, keď front prekročil hranice, sa celá rodina s ani nie ročnou dcérkou odišla ukryť do Zemplínskeho Hradiska. Zo Slanca Nemci strieľali do obce a smerom na Trebišov, kde však nedostrelili. Niekde z kopcov medzi Slancom a Kuzmicami zase občasne pálili do dedín z diel a takto zabili jednu ženu v Žipove. Nemecká streľba tiež podpálila stodolu. Ľudia ju ani nešli hasiť, lebo sa báli, že ich postrieľajú.
Kolchozy v Československu nebudú
Pavlovi rodičia nepatrili k boháčom. Pracovali od rána do noci a keď niečo zarobili, kúpili si nový pluh, koňa či kravu a pomaly si zveľaďovali gazdovstvo. Len raz za čas chodievali na trh do Sečoviec po zápalky a cukor, všetko ostatné si dopestovali sami. Medzi prvými v obci si dali zaviesť elektriku a okrem elektrických poľnohospodárskych strojov otec kúpil rádio. To bol pre nich, hlavne po zavedení cenzúry, veľký informačný zdroj.
V Žipove žilo pred kolektivizáciou pôdy takmer 160 roľníckych rodín a vďaka ich spôsobu obživy boli viac-menej nezávislí od štátu. Po oslobodení ľudí stále ubezpečovali, že kolchozy ako v Rusku u nás nebudú. V polovici 50. rokov ale v obci vzniklo družstvo. Až šesťdesiatosem gazdov vrátane Pavlovho otca odmietlo vstúpiť.
Šiestich miestnych roľníkov za boj proti kolektivizácii odsúdili na niekoľko rokov väzenia. Boli zavedené kontingenty, z ktorých roľníci vedeli vyrobiť sotva jednu tretinu. Takto sa dokazovalo, že hospodárstvo nie je schopné zabezpečovať potravinovú dostatočnosť, čo bola zámienka vziať hospodárovi majetok.
