Emeritný arcibiskup Bezák: To, čo teraz prežívam, ma vedie k zamysleniu o skutočnom zmysle života
Stále je dosť tých, ktorí sú ochotní podať človeku pomocnú ruku, keď sa topí, hovorí Róbert Bezák.
Čo sa deje s našou spoločnosťou? Prečo mnohí rezignujeme na dobro? Prečo nevieme zaujať zásadné morálne postoje, hoci 70 percent Slovákov sa hlási ku kresťanstvu? Aké nové miesto v živote si našiel on sám? A prečo napriek ťažkej dobe zostáva optimistom? Na tieto otázky hľadali DOBRÉ NOVINY odpoveď u emeritného arcibiskupa Róberta Bezáka. Zhovárala sa s ním Elena Slováková.
Začiatok nového roka už máme síce za sebou, ale predsa len by som sa Vás rada spýtala, s akým prianím ste doňho vstupovali? Akým by ste chceli mať rok 2024?
Asi viete, že sa už dlhší čas doma starám o svoju chorú mamu. Jej stav je teraz veľmi vážny, je pripútaná na lôžko, nekomunikuje a môj životný záber sa tým výrazne zúžil len na starostlivosť o ňu. To samozrejme ovplyvnilo aj moje želania do nového roka a sú hlavne o tom, aby som bol trpezlivý sám so sebou, aby som mal silu zvládnuť deň po dni so všetkým, čo prináša opatrovanie.
Nie je to jednoduchá úloha, starať sa o ťažko chorého človeka. Ako ju zvládate?
Úprimne hovorím, že je to veľká skúška. Musel som sa naučiť veľa vecí, ktoré s opatrovaním nevládneho človeka súvisia a aj svoj život som vlastne už celkom odložil stranou. No nie sú to zasa márne veci, podať pomocnú ruku chorému otcovi a teraz mame. Takéto niečo nie je v živote druhoradé.
V našej spoločnosti sa dnes preferuje iný spôsob opatery starých ľudí. Hľadáme miesta v nemocniciach, hospicoch a domoch seniorov. Vnímate svoj postoj ako príklad pre ostatných?
To určite nie. Každý máme iné možnosti, iné podmienky a nedovolil by som si niekomu nastavovať zrkadlo. To, čo teraz prežívam, ma vedie skôr k zamysleniu o skutočnom zmysle života a našich úlohách v ňom. Niekedy mám pocit, akoby sa z nás vytrácal rozmer uskromnenia, či obety a tým najhlavnejším bolo užívať si život.
Problémom dnešnej doby je neschopnosť niečoho sa aj dobrovoľne vzdať. Ja som si tiež musel v istej chvíli sám so sebou vyjasniť, čo je momentálne pre mňa dôležitejšie: Ďalej učiť na gymnáziu alebo zostať doma s chorými rodičmi? Byť teraz pri mame alebo ísť na mesiac niekam prednášať?
Žijeme zvláštnu a ťažkú dobu. Aký je dnešný svet z pohľadu emeritného arcibiskupa Róberta Bezáka?
Vnímam a posudzujem ho z pohľadu staršieho muža, ktorý už niečo prežil. Dnešná doba je pre mňa rýchla, všetko sa veľkým tempom mení. Okolo nás je veľa agresivity, konfrontácie, hádok, správy nám ukazujú násilie a vojny vo svete. A ja sa na to všetko pozerám s akousi neistotou, čo to len bude, čo nám to prinesie.
Na druhej strane som optimista a stále v sebe udržiavam nádej, že po boľavých obdobiach prídu lepšie časy. Prirovnal by som to k snežienke. Raz som kráčal po lúke, ešte pokrytej snehom, no na niektorých miestach som zbadal, že spod neho vyrástli snežienky. Sila týchto malých kvetov ma fascinovala a teraz mi to príde ako taká metafora, že cez chlad, ľad a ťažkosti sa dobro zasa len prederie von. Otázka je, ako dlho to potrvá a čo nás to bude stáť.
Takže ste viac pesimista alebo optimista?
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
