S medveďmi vieme žiť v mieri, tvrdí ochranár Tomáš, ktorý šelmy monitoruje aj v zahraničí. Vysvetľuje, ako
Silvia Mabena
Silvia Mabena

S medveďmi vieme žiť v mieri, tvrdí ochranár Tomáš, ktorý šelmy monitoruje aj v zahraničí. Vysvetľuje, ako

Odborníci našli príčinu problémového správania sa medveďov. Je prozaickejšia, ako sme si mysleli a my nemáme dôvod znenávidieť celý druh. Toto sú opatrenia, vďaka ktorým sa naše šelmy po zimnom spánku nepohrnú ku kontajnerom.    

35-ročný rodák z Trenčína Tomáš Šmátrala už niekoľko rokov monitoruje šelmy a nelegálne pytliactvo prostredníctvom fotopascí na exotickej Sumatre a Kostarike. Bohaté skúsenosti využíva aj na Slovensku. — Foto: T. Šmátrala

K ochranárstvu ba priam až k bádateľskej prírodovednej práci sa dostal náhodou po dobrovoľníckom pobyte v Indonézii. Dnes Tomáš Šmátrala pracuje s fotopascami tak profesionálne, že spolupracuje so správcami parkov a úradmi pre životné prostredie pri monitorovaní vzácnych druhov šeliem. Pár dní pred svojou ďalšou výpravou na Kostariku sa o svojom obdivuhodnom koníčku porozprával s Dobrými novinami.

V rozhovore s aktivistom a ochranárom Tomášom Šmátralom sa dozviete:

  • prečo máme byť pyšní na vlkov a medvede vo voľnej prírode,
  • kto vychováva problémové medvede,
  • čo všetko zistíme o predátoroch vďaka fotopasci,
  • kde treba začať s ochranou prírody,
  • ako fotopasce zo Slovenska pomáhajú na Kostarike a v Indonézii.
„Mladá generácia by sa nemala pozerať na predátory iba ako na hrozbu. Chceme, aby vnímali aj to, že sú v prírode nenahraditeľné,“ hovorí Tomáš Šmátrala, ktorý pomáha aj pri zásahoch proti problémovým medveďom. Foto: JUSTICE FOR NATURE

Šelmy sú súčasťou prírody, ale ľudia, ktorí chodia na dlhé prechádzky po lese a turistiku, ich nevidia radi. Prečo sú dôležité v prírode?

Šelmy sú vrcholové predátory a patria do ekosystému. Nazývajú sa aj lekári lesa. Lovia najmä staré, slabé a zranené zvieratá a udržiavajú populáciu diviakov a vysokej zvery v určitých počtoch, aby sa nepremnožili. Človek si nemôže sebecky povedať, že odstráňme vrcholových predátorov z krajiny, aby sme mohli chodiť bezpečne na hríby. Vyhodíme tým prírodu z rovnováhy. Existuje určitý potravinový reťazec, v ktorom musí byť aj najvyšší článok. Pokiaľ ho odstránime, nastanú problémy.

Aká nerovnováha môže nastať bez vrcholových predátorov?

V prírode všetko so všetkým súvisí. Napríklad vlk je veľmi dôležitý pre desiatky ďalších živočíchov. Svorka necháva po sebe zvyšky ulovenej zveri, na ktorých sú hlavne v zime závislé ďalšie živočíchy. Sú to malé dravce, líšky, vydry, vtáky aj medvede dojedajú zvyšky po vlkoch. Prítomnosť vlkov môže pre ďalšie menšie druhy znamenať prežitie.

Organizácia Prales deťom od roku 2019 monitoruje vďaka fotopasciam divočinu a veľké šelmy (vlkov, medvede, rysy, mačky divé) aj na Slovensku. K ich práci v teréne patrí aj čistenie lesov od odpadkov či nebezpečného pletiva. Foto: Prales dětem

Môže byť spolunažívanie človeka a veľkých šeliem bezproblémové?

Dá sa to. Práve kvôli tomu nedávno vznikol Zásahový tím pre medveďa hnedého. Keď chceme „problémového“ jedinca odstrániť z populácie, nemali by sa usmrcovať náhodné medvede, ktoré možno v živote nenavštívili dedinu alebo kontajner. Musíme si byť istí, že sa ide usmrtiť naozaj problémový jedinec. Toto zaisťuje Štátna ochrana prírody. Existuje to aj vo svete. Nedávno sme sa vrátili z Kostariky, kde sa tiež venujeme ochrane pralesov a chystáme sa tam opäť na dva mesiace. Na Kostarike žijú obyvatelia s jaguármi, čiernymi pantermi s pumami a neexistuje tam poľovníctvo.

Tam neexistujú útoky šeliem na ľudí alebo poľnohospodárske zvieratá?

Keď puma zaútočí na poľnohospodárske zviera, ľudia si povedia, že má asi málo divokých prasiat v džungli. Nikto tam nevolá po odstrele púm či iných predátorov, alebo ako sa to odborne nazýva, po ich manažmente a redukcii. U nás by sme tiež mali hľadať možnosti. Napríklad, čo sa týka vlkov. Pastieri vedia pred nimi stáda chrániť pastierskymi psami alebo elektrickými ohradníkmi. Nežijeme na tejto planéte sami. V prírode je veľa živočíchov, ktoré tu boli oveľa skôr ako ľudia. Z ich prirodzeného prostredia im dosť ukrajujeme, myslím teraz na všetky horské hotely, lanovky, lyžiarske strediská. Posledné kúsky divočiny by sme si mali zachovať.

Ochranárskym aktivitám sa Tomáš s priateľkou Michaelou venujú od roku 2015. Foto: T. Šmátrala

Tomáš Šmátrala

Aktivista, ochranca prírody a predseda slovenskej organizácie Prales deťom, ktorý už sedem rokov pôsobí ako dobrovoľník na projektoch českej organizácie Prales dětem v Indonézii a v Kostarike. Vďaka fotopasciam tam bojujú proti nelegálnemu pytliactvu a monitorujú výskyt veľkých šeliem. V Kostarike takto pomohli počas dvojmesačného monitoringu potvrdiť výskyt čierneho pantera, o ktorom tamojšie úrady nemali informácie tri roky. Okrem ochranárskych aktivít v teréne sa Tomáš venuje environmentálnemu vzdelávaniu detí a mládeže na školách. Stretnúť ho môžeme tiež na environmentálnych besedách a prednáškach pre verejnosť.

Začalo to zbieraním plastov z pobrežia oceánu a ochranou dažďového pralesa. Dnes je z Tomáša odborník na monitorovanie veľkých šeliem - tigra sumatranského v Indonézii a jaguárov, púm a pantera čierneho v Kostarike. Foto: T. Šmátrala

Poznáme tragické prípady, kedy medveď u nás nevysvetliteľne napadol človeka. Akoby medvede strácali plachosť. Prečo je to tak?

Keď sme sa pohybovali v Kremnických a Štiavnických vrchoch, tam sú tie zvieratá veľmi plaché. Niekedy ich „naháňame“, keď ich chceme odfotiť. Venujú nám sotva pár sekúnd a utekajú preč. To je jedno, či sú to medvede, vlci alebo rysy. Sú to veľmi vzácne stretnutia. Odpozorovali sme a veľa odborníkov to potvrdzuje, že plachosť zvieratá strácajú na ilegálnych vnadiskách (miestach v lese, kde zväčša poľovníci zakrmujú zver). Je tam ľudský pach, nasypaná potravina. Často v lese nachádzame pečivo, koláče, banány, ananásy až po kuracie mäso a majonézu. Väčšinou je to na vnadiskách pod posedmi. Každý pozná Pavlovov reflex, zviera si spojí zvuk auta, pach človeka s ľahko dostupnou potravou a prestáva sa človeka báť. Vidíte to na labutiach, keď im na jazere hádžete pečivo. Tá labuť vyjde na breh a pomaly vás kvôli chlebu, ktorý od vás očakáva, naháňa. Toto isté správanie je aj u medveďov. Volá sa to synantropia, zvykanie si na ľudí. Po vnadiskách medveď pach ľudskej potravy cíti v kontajneroch na dedinách. Vie, že človek je kamarát, lebo sype ľudské jedlo do lesov. Toto sa potom volá pokazený medveď, ktorý stratil plachosť a nebojí sa navštíviť sídla.

Kto tieto vnadiská zakladá? Zakrmovanie divoko žijúcej zvery má predsa prísne pravidlá...

Vie sa, že sú to poľovnícke vnadiská. Je to zložitá téma a nerobia to všetci poľovníci. Nedávno ale vyšla štatistika, koľko takýchto vnadísk na Slovensku približne je a hovorí sa o desiatich tisícoch. Poľovnícky zákon ustanovuje v akom období sa môže kŕmiť. Je to iba v období núdze, kedy je veľká zima a veľa snehu, kedy reálne hrozí úhyn zvierat od hladu. Z našich skúseností vieme, že sa vnadí celoročne, aj v lete a v období hojnosti, keď je dostatok lesných plodov. Nedodržiava sa ani množstvo kŕmenia, ani druh potravín. To pečivo a zvyšky ľudskej potravy v lese absolútne nemá čo hľadať. Je prísne stanovené, čím sa môže zakrmovať, iba nejakým jadrovým krmivom, senom. Tí nezodpovední poľovníci sa potom na nás hnevajú, lebo to často končí pokutami, keď porušenie zákona oznámime. Trváme len na tom, aby dodržiavali vlastný poľovnícky zákon.

Ochranári upozorňujú, že na vnadiskách sa šíria rôzne choroby, pretože sa tam zhromažďuje veľa zvierat. Zakrmovanie tiež mení ich prirodzené správanie. Zvieratá si prestanú vyhľadávať potravu v lese, lebo si zvyknú na hostinu bez práce na vnadisku. Foto: M. Brinzík

Veľa nelegálnych vnadísk v lese ste objavili vďaka fotopasciam. Čo ešte viete vďaka nim zistiť?

Fotopasce neumiestňujeme, aby sme dokumentovali kŕmenie zvierat. To je skôr zaujímavé kvôli dôkazom, kto to tam sype. My monitorujeme najmä výskyt šeliem v krajine, migráciu vlkov napríklad. Všetky dáta potom odovzdávame Štátnej ochrane prírody. Pomáha to pri určovaní populácie, môže to pomôcť zastaviť ťažbu, rozširovanie lomov alebo výstavbu  oplotených zverníc v lokalitách, kde žijú rysy, vlci... Je nezmysel, aby sme im stavali prekážky do cesty. Hlavne na to sa využívajú fotopasce na Slovensku.

Špecializujete sa na šelmy. Čo treba robiť, keď v našich lesoch stretneme medveďa alebo vlka?

O vlkoch sa veľmi nemusíme rozprávať, pretože stretnúť vlka je zázrak. Hovorí sa o ňom, že je to duch lesa, človek ho len tak nestretne. Fotografi na neho čakajú dni a možno týždne, kým sa im ho podarí odfotiť. Vlk sa človeku vyhne oblúkom. Tie strety s medveďom sa na Slovensku stávajú. Je to tri až šesť útokov ročne.  Deťom a študentom na prednáškach vysvetľujem ako sa v lese správať. Nesmieme sa približovať k jeho mláďatám, nesmieme liezť medveďom do brlohu. Čudovali by ste sa, ale aj to niektorí robia, keď si ich chcú odfotiť. Ak sa pohybujem v lese, keď už sa stmieva, treba dávať o sebe vedieť, nahlas sa rozprávať, najmä ak prechádzame nejakou húštinou, kde by mohol medveď už odpočívať.  Útoky medveďa nie sú predačné. Nechce človeka uloviť a zjesť, bývajú obranné.

„Nesprávne zvolené kontajnery v oblastiach, kde sa pohybujú medvede, majú tiež veľký diel viny na kazení týchto šeliem. Starostovia by ako prvé mali pred medveďmi zabezpečiť nádoby na odpad, najmä teda tie, kde ľudia vyhadzujú zvyšky potravín a jedla,“ zdôrazňuje Tomáš Šmátrala Foto: Štátna ochrana prírody

Z médií sú známe zábery, keď medvedica vodila mladé ku kontajnerom a nenechala sa odplašiť ľuďmi. Čo v takejto situácii?

Sme vyškolení aj ako externý zásahový tím pre medveďa hnedého a už sme niekoľkokrát boli na plašení medveďov. Ten stupeň synantropie, teda stupeň toho, ako je medveď pokazený, môže byť rôzny. Ak ku kontajnerom chodí mesiace, vtedy stráca plachosť a nepomôže už nič, ani svetlo, ani petardy či dokonca medvedí sprej, ktorý býva zväčša posledným pokusom. Tento sprej spôsobuje medveďom bolesť a cieľom je, aby si ju spojil s kontajnerom, viac sa k nemu nevracal. Ak sa aj po takomto zásahu vráti ku kontajnerom, vtedy musí byť usmrtený.

Kde ste naposledy takto zasahovali?

Niekoľkokrát sme boli tento rok napríklad v Jasenskej doline. Aj so Štátnou ochranou prírody sme tam pravidelne plašili medveďa, opakovane ho sprejovali, aby sa bál chodiť do dediny. Tam to napokon skončilo usmrtením, pretože v Jasenskej doline sa lyžuje, bývajú tam detské tábory... Chápem, že nikto si neželal, aby im tam behal takýto medveď. Aj v tomto prípade je na vine človek a nie to zviera. Ten medveď sa naučil na kŕmenie pod posedmi na vnadiskách a našiel potom ďalší zdroj ľahkej obživy v kontajneroch v dedine. V Jasenskej doline starosta dal potom osadiť špeciálne kontajnery a odvtedy tam medvede pri kontajneroch neboli hlásené. Proti medveďom sú účinné aj eketrické ohradníky ako na kone či kravy.

V rámci projektu Oko Medveďa ochranári monitorujú slovenskú divočinu asi 50-timi fotopascami. Zábery z nich sú unikátne. Foto: Prales dětem

Lepšia prevencia ako riešenie problémov

Spoločnosť NATUR-PACK spustila ešte minulý rok pre zmluvné samosprávy vzdelávacie kampane zamerané na obce, kde sa vyskytuje medveď hnedý. Takýchto obcí je Slovensku 360. „Slovenská inšpekcia životného prostredia nás upozornila, že medvede v problematických obciach nezaujímajú len zmesové kontajnery, ale aj kontajnery na triedený zber,“ hovorí Marek Brinzík, riaditeľ pre vzťahy s verejnosťou spoločnosti NATUR-PACK, čo iniciovalo ich osvetové aktivity na túto tému. V spolupráci so Zásahovým tímom pre medveďa hnedého pripravil NATUR-PACK sériu reportáží, v ktorých turistov, obyvateľov i vedenia obcí upozorňoval aj na preventívne opatrenia a tiež správanie „kontajnerových“ medveďov. „Predchádzanie stretom a nebezpečnému správaniu zvierat je pre nás kľúčové. Najmä tomu, aby sme si napríklad problematických medveďov nevychovávali,“ zdôrazňuje Marek Brinzík. Podľa zistení spoločnosti NATUR-PACK treba v horských obciach v oblastiach s výskytom medveďa dbať na správne triedenie odpadu. Plastové obaly od potravín je vhodné vypláchnuť, aby medvede nelákali. Zabezpečenie kontajnerov na zmesový a biologický odpad, v ktorom sa tiež nachádzajú zvyšky potravy je v takýchto obciach nevyhnutnosť.  Tento rok vzdelávaciu kampaň spoločnosť NATUR-PACK prehĺbila o poznatky a pozorovania ochranárov, ktorí pohyb medveďa hnedého monitorujú v rámci projektu Oko Medveďa. V spolupráci s organizáciou Prales dětem pripravil NATUR-PACK reportáž z Kremnických vrchov o pôvode synantropných, tzv. pokazených medveďoch. Krátko pre Vianocami zverejnila spoločnosť na svojom youtube kanály aj pútavú online prednášku aj na túto tému.

Slúžia zábery z fotopascí tiež ako študijný materiál na vaše prednášky?

Tie výstupy, videá, dnes už vo veľmi dobrej 4k kvalite tiež využívame aj na našich verejných prednáškach alebo na prednáškach pre základné a stredné školy. Pomocou týchto videí vzdelávame mládež a deti, aby pochopili význam predátorov v krajine, že tam musia byť a netreba sa ich báť. Dnes sú skoro všetky divoké zvieratá démonizované cez rozprávky a filmy. Mladá generácia by sa nemala pozerať na predátory ako na hrozbu, chceme aby vnímali to, že sú v prírode nenahraditeľné.

Čo deti zaujíma na vašich prednáškach? Na čo sa pýtajú?

Najviac ich fascinujú najväčšie šelmy a pýtajú na strety s nimi. Bývajú veľmi prekvapené, že to nie je ako vo filmoch, že nás každý predátor v lese chce zjesť. Sú prekvapené, keď im vysvetľujeme, že zvieratá sú veľmi plaché. Pýtajú sa aj na strety s pytliakmi a tiež sa pýtajú, ako by oni mohli pomôcť prírode. Čo by mali alebo nemali robiť...

Na to im ako odpovedáte?

Hovorím im, že každý jeden z nich je dôležitý. Verím na silu jednotlivca, že každý môže veľa zmeniť. Začať môžu so zbieraním odpadkov. Napríklad aj my nosíme so sebou vrecká, keď v lese nájdeme sklo, plasty, nebodaj nejaké konzervy, nenechávame to tam, hoci to nie je náš odpad. Tým sa dá vždy začať. Salamandra môže uviaznuť v konzerve. Odhodená konzerva môže škaredo poraniť zvieraťu nohu. To, čo do lesa nepatrí, treba odnášať. Tiež sa snažíme u mladých ľudí prebudiť hrdosť na to, že máme v prírode vlkov alebo medvede. Nie všade je to samozrejmosť. Rakúsko, Nemecko, či Česká republika už v tomto smere stratili svoju divočinu. Je vzácnosť, ak sa tam takýto predátor objaví. Môžeme byť naozaj hrdí na to, že my ich vo voľnej prírode máme.

V Indonézii slovenskí dobrovoľníci a ochranári spolupracujú s protipytliackymi hliadkami a úradmi na ochranu prírody. Majú tam nastražených asi 100 fotopascí. Podobný počet aj na Kostarike. Fotopasce posielajú aj do afrického Konga a Ugandy na monitoring a ochranu vysokohorských goríl. Foto: JUSTICE FOR NATURE

Ako vôbec spracovávate to obrovské množstvo záberov?

Tých záberov a videí je naozaj veľa. Ak máte v nejakej oblasti napríklad 50 fotopascí a na každej máte za dva mesiace 200 záberov, tak sa bavíme o desiatich tisícov záberov. Veľmi nám v tomto smere pomáhajú dobrovoľníci, ktorí s nami chodia do terénu. Rozdelíme sa, dostaneme sa tak na viac lokalít. Každé dva mesiace meníme pamäťové karty a baterky vo fotopasciach. Potom po večeroch máme pustených päť notebookov a triedime materiál. Vymazávame, to čo nemá zmysel a najlepšie zábery spracovávame pre školy alebo ich odovzdávame do databáz Štátnej ochrany prírody.

Unikátne vzdelávanie s človekom z terénu

Organizácia Prales dětem, ktorá sa aj so svojou slovenskou sesterskou organizáciou Prales deťom transformuje do medzinárodnej organizácie Justice for nature (Spravodlivosť pre prírodu) ponúka školám atraktívne prednášky o ochrane prírody. Do ich vzdelávacieho projektu NEPZNajbohatšie ekosystémy planéty Zem sa dá prihlásiť prostredníctvom emailu a dohodnúť si prednášku. Tá je okrem výkladu a diskusie s ochranárom z terénu obohatená aj o množstvo unikátnych fotografií a záberov z fotopascí zo slovenských lesov a dažďových pralesov na Kostarike a v Indonézii. Prednášky sú spoplatnené a výťažok z nich organizácia investuje do inštalovania nových fotopascí či výkupu dažďového pralesa, ktorý takto zachraňuje pred plantážnikmi. „Spolupracujeme so školami, ktoré nám pomohli zakúpiť fotopasce, vďaka ktorým sme odhalili na Indonézii pytliactvo. Takéto fotopasce má u nás napríklad škola v Mošovciach alebo z Ivanky pri Dunaji a veľa ďalších. My im z ich fotopascí posielame záznamy, ktoré učitelia využívajú na hodinách prírodovedy, biológie či geografie, “ hovorí ochranár Tomáš Šmátrala. Gymnazisti z Vrbového boli po prednáške takí nadšení, že na zakúpenie novej fotopasce venovali výťažok z vianočnej zbierky.

Žiaci a študenti, ktorí sa vyzbierajú na vlastnú fotopascu alebo si kúpia časť dažďového pralesa, okrem dobrého pocitu získajú aj prístup k unikátnemu vzdelávaciemu materiálu. „Pani učiteľkám posielame na mail pravidelne zábery z fotopasce školy a tiež najlepšie zábery z ďalších fotopascí, ktoré máme na zo štyroch kontinentoch,“ dodáva Tomáš Šmátrala. Foto: T. Šmátrala, JUSTICE FOR NATURE

Čo všetko dokážete zistiť pomocou fotopascí?

Fotopasce si zvieratá väčšinou nevšímajú alebo o nich nevedia, dokážeme vďaka tomu zachytiť ich prirodzené správanie v lese. Fotopasce nám odhalia výskyt nejakého vzácneho alebo ohrozeného druhu v oblasti.  Veľkosť populácie sa pri medveďoch zo záberov nedá zistiť, pretože medvede sú si veľmi podobné. Tam sa robieva genetický motinoring. V Indonézii pomocou fotopascí napríklad monitorujeme pohyb pytliakov. Je tam veľa ohrozených druhov, na ktoré poľujú alebo ich chytajú. Maskované fotopasce umiestňujeme na hrebene hôr a na chodníčky pytliakov. Zábery z nich sú tiež cennými dôkazmi pre políciu. Je to dobrý pomocník. Vy nemôžete sedieť 24 hodín denne v pralese a hliadkovať, tá fotopasca to urobí za vás.

Podarilo sa vám vďaka fotopasciam získať nejaké vzácne zábery?

Je ich veľa a sú to zábery, ktoré by sa človeku nikdy nepodarili nakrútiť z ruky, pretože zvieratá by sa pred ním skryli. Máme na záberoch napríklad jelení súboj asi meter pred našou fotopascou – dva jelene sa pretláčali počas ruje. Mačka divá nám oňuchávala kameru. Máme zábery zvedavých medveďov ako sa hrajú s našimi kamerami. Máme zábery ako vlci prenasledujú diviaka, teda ako prirodzená redukcia zvery funguje v praxi. Úžasné sú aj zábery vlčej svorky, asi sedem mláďat na jednom videu sa spolu hrá.

„Uvedomujeme si, že okolo medveďa je veľká hystéria. Žiaľ nenávisť voči celému druhu pramení z incidentov s problémovými jedincami, ktoré v konečnom dôsledku pokazil človek,“ konštatuje Marek Brinzík po reportážach z nelegálnych vnadísk v Kremnických vrchoch. Foto: JUSTICE FOR NATURE

Je podľa vás environmentálna výchova na slovenských školách dostačujúca?

Učitelia sa veľmi snažia, ale vidieť, že veľa z nich nemá praktickú skúsenosť, najmä čo sa týka života divoko žijúcich zvierat a ich ochrany. Ohľadom odpadov majú veľmi vysoké povedomie. Venujeme sa aj téme oceánov a ich znečistenia plastami. Deti aj študenti vedia, čo je recyklácia, ako veľmi je dôležitá. Chodia tiež čistiť okolie svojich škôl, v tomto veľmi chválime učiteľov. Taktiež na krúžkoch ochrany prírody chodia čistiť les. Pri ochrane predátorov prevládajú veľké predsudky voči nim.

Článok bol pripravený v spolupráci so spoločnosťou NATUR-PACK.

Už ste čítali?

Jusufova rodina zmenila Šamorín na hlavné mesto zmrzliny: Práškové…

Vraví sa, že Juhoslovania sú všade. Niektorí Šamorínčania…

Všeobecná lekárka Etela Janeková nezavrela ambulanciu ani na…

MUDr. Etela Janeková, PhD. od začiatku pandémie nezavrela svoju ambulanciu ani…

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Aj keď je úplne nevidiaca, učí na strednej škole: Študenti sa…

Odmalička snívala o tom, že sa bude predvádzať na javisku. Košičanka…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…