Záchranári ho prosili, aby s tým prestal. Muž za 20 minút vytiahol z ponoreného trolejbusu 37 ľudí
Svojou odvahou, ktorá ho stála kariéru, sa preslávil po celom svete.
K neuveriteľne heroickému výkonu sa prinútil vtedy 23-ročný Arménčan Šavarš Karapeťan. Svoju silu a schopnosti dokázal zužitkovať na pomoc iným a to spôsobom, ktorý ho preslávil na celom svete.
Talent na plávanie pod vodou
Karapeťan sa narodil v Arménsku v roku 1953. Otec ho od mala viedol k športu a k dosahovaniu úspechov. Začínal s gymnastikou. Keď mu učiteľ povedal, že začína príliš neskoro na to, aby sa stal šampiónom, prešiel na plávanie. Tam mu však zase chýbala flexibilita a tak skúsil plávať s plutvami. Jeho vytrvalosť a sila mu dávala všetky predpoklady na to, aby v tomto športe lámal rekordy. Pri plavbe plutvami sa nachádzal výlučne pod vodou a na kratšie vzdialenosti mu musel vystačiť vlastný nádych. Karapeťan trénoval veľmi tvrdo už len preto, aby mohol potešiť otca. Trénoval beh s batohom plným piesku, zatajoval dych a prvé medaily zo svetových súťaží začali pribúdať. V tomto období v roku 1974 sa ocitol v nebezpečnej situácii po prvý raz.
Rútiaci sa autobus
Cestoval v autobuse do športového centra. Vodič zrazu vystúpil, aby skontroloval motor, ale zabudol zatiahnuť ručnú brzdu. Autobus sa začal rútiť z kopca. Karapeťan vtedy vtrhol do kabíny vodiča a zatiahol ručnú brzdu. Po prvý raz v živote tak zabránil katastrofe, ale v porovnaní s udalosťou, ktorá prišla o dva roky neskôr, bolo zastavenie rútiaceho autobusu len zaujímavou príhodou.
Znelo to ako bomba
16. septembra 1976 sa vybral so svojim bratom zabehať a zacvičiť si popri jazere. Tento beh mu však úplne zmenil život. Z ničoho nič začul zvuk, ako keby niečo vybuchlo. Pozeral sa navôkol, čo sa mohlo stať, keď vtom zbadal trolejbus, ktorý zišiel z cesty a spadol priamo do jazera. Vo vnútri dopravného prostriedku sa nachádzalo 92 pasažierov. „Bolo to naozaj desivé. Náraz bol tak hlasný, ako keby niekde vybuchla bomba,“ opisoval v jednom z rozhovorov Šavarš Karapeťan. Plavec nečakal ani sekundu. Rozbehol sa smerom k trolejbusu, nadýchol sa a potopil. Najťažšie bolo rozkopnúť zadné okno, na skle si dokonca rozrezal nohu. „Bolesť bola skutočne veľká, ale nemohol som na to myslieť. Pochopil som, že mám málo času,“ hovoril. Ponáral sa, hľadal ľudí a nosil ich na hladinu, kde už čakal jeho brat. Dokopy sa ponoril 40-krát. V priebehu 20 minút sa mu podarilo z potopeného trolejbusu vyslobodiť 37 ľudí. Išiel na maximum, ponáral sa do hĺbky asi desiatich metrov pod vodnú hladinu.
Prestal až, keď sa vrátil s vankúšom v náručí
Na miesto dorazili aj záchranári. Šavarša prosili, aby s vyťahovaním prestal, ale on neposlúchal. Neuvedomil si, že neustálym ponáraním a zatajovaním dychu, sa sám pripravuje o potrebný kyslík.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
