Kláre ako 19-ročnej zistili poruchu osobnosti: Je ľahšie si priznať depresiu. Toto je niečo nové a čo je nové, toho sa ľudia boja

BRATISLAVA 18. novembra - Klára Kusá je mladé šikovné žieňa. Momentálne študuje odbor fotografie na na Vysokej škole výtvarných umení, brigáduje a popritom rozpráva otvorene o svojej chorobe. Trpí emočne nestabilnou poruchou osobnosti, no vďaka svojej otvorenosti pomáha iným ľudom, ktorí sa boja o svojich problémoch hovoriť a možno si ich aj priznať. Okrem iného založila občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu a vydáva knihu s názvom Som na hlavu. No a?

Choroba ju postretla v mladom veku. Mala len devätnásť, bola piatačkou na gymnáziu a pred sebou mala maturitu, keď sa dozvedela, že trpí týmto ochorením: „Robili mi psychiatrickodiagnostický test, na konci ktorého som sa spýtala, o akú diagnózu pôjde.“ Po tom, ako sa dozvedela, že jej stav spôsobuje psychické ochorenie pocítila radosť. Neskôr to celé vnímala ako katastrofu, no dnes to vidí znova úplne inak.

„Prvotná myšlienka bola veľká úľava, pretože som bola v bode, kedy človek nevie normálne fungovať a potrebovala som vedieť, či je niečo so mnou v neporiadku, alebo je za tým nejaký názov, diagnóza. Keď som sa dozvedela, že je pre to nejaký názov, mala som zrazu pocit, že nie som sama a môžem sa na základe poznania o tom niečo dozvedieť, prečítať si o tom.“

S úľavou však prišlo aj niečo úplne odlišné. „Nával stigmy. Keď som si o tej chorobe niečo prečítala, povedala som si, že toto je úplná katastrofa.“

„Postupne človek v terapii zistí, že to nie je nič vyslovene katastrofické. Nechcem to tak nazývať, ale v tom nešťastí, je to možno šťastie v tom, že liečba má najpozitívnejšiu prognózu prognózu spomedzi všetkých porúch osobnosti,“ rozpráva Klára, pričom dodáva, že pre ľudí s emočne nestabilnou poruchou osobnosti sú dnes dobre vyvinuté psychoterapeutické techniky. Keby ale mala inú formu poruchy osobnosti, tak by mohla mať aj náročnejšiu liečbu. A možno by ani nemala nádej na zlepšenie svojho stavu.

Primárne jej pomáha psychoterapia, druhotne lieky. Dôležitá je, samozrejme, aj podpora okolia, podporný systém: „To je veľmi dôležité. Potom je nádej na zlepšenie stavu oveľa väčšia“.

Stigmatizované ochorenie

Ako pre Dobré noviny prezradil klinický psychológ, psychoterapeut Jozef Ďanovský, všeobecne hraničná porucha osobnosti je charakteristická slabou reguláciou afektov, impulzivitou a nestabilitou v medziľudských vzťahoch a obrazoch o sebe ako takom, no dá sa dobre liečiť. My sme sa pozreli na svet bližšie očami samotnej Kláry: „Povedala by som, že je to veľmi stigmatizovaná a najmä komplikovanejšia porucha na vysvetlenie. A je to aj tým, že je viacero symptómov, ktoré takýto človek má, pričom ale nemusí spĺňať všetky, aby bol diagnostikovaný. Stačí mu mať päť z deviatich kritérií,“ prezradila pre Dobré noviny umelkyňa. Podľa jej slov môžu byť ľudia s touto chorobou rôzni.

„Je to veľká nerovnováha medzi rozumovým a emočným prežívaním. Nedávno som počúvala jedného významného odborníka na túto poruchu, myslím, že to bol Peter Fonagy. On túto chorobu vysvetľoval tak, že je to v podstate, akoby každá myšlienka, ktorá mi napadne, je považovaná za racionálnu, za fakt. Problém je, že to môžu byť aj absolútne malichernosti, napríklad pohľady a postoje ľudí, ich reč tela, spôsob, akým rozprávajú a najmä obsah reči, ktoré si ja v hlave môžem bezdôvodne vyhodnotiť ako hostilné reakcie,“ začína s opisom svojej choroby.

Krehká choroba, s ktorou sa naučila žiť

Klára hneď ďalej vysvetľuje. Ako príklad uvedie situáciu, za ktorou človek s touto chorobou vidí úplne niečo iné, ako bežne vidíme my ostatní: „Keby som mala ísť do nejakej konkrétnosti, tak napríklad trpiaci týmto ochorením si môže pomyslieť o človeku, ktorý sa práve pozerá na hodinky, že, aha, on sa niekam ponáhľa, nechce so mnou stráviť čas,“ vyobrazuje svoj svet na jednom príklade, na ktorom si už aj sama dávno uvedomila, že je nereálny.

Keď je najhoršie, pridružujú sa k chorobe ďalšie podnety. Našťastie, v jej prípade je ich stále menej: „Môže sa to prejaviť tak, že mám halucinácie, ale to je niečo, čo sa nestalo veľmi dlho. Môžu to byť sluchové podnety, zrakové podnety, môžu to byť veľmi intenzívne samovražedné myšlienky, na ktoré je veľmi ťažko reagovať, lebo je to veľmi intenzívne a také, že človek je v tom úplne ponorený, a potom to je afekt,“ opisuje chorobu, ktorá má množstvo podôb.

Klára však s chorobou „žije“ už od strednej a odvtedy s ňou ubehla kus cesty. Priznáva, že niektoré príznaky tejto choroby sa dajú potlačiť, ale niektoré akoby stále ostávali s ňou. „Niekto dokáže fungovať normálne a niekto je napríklad na invalidnom dôchodku.“

Klára dnes už pomerne dobre zvláda stres, no spomína na obdobie, keď dokázala na ulici vybuchnúť: „Bola nejaká kalamita a nevedela som sa dopraviť na jedno stretnutie. Žiaden spoj nefungoval a vo mne sa ten stres kumuloval a kumuloval, až to prišlo to jedného bodu, keď som na ulici vybuchla. A to preto, lebo som mala v sebe veľa hnevu a následne hanby za môj iracionálny výstup,“ hovorí, no zároveň jedným dychom dodáva, že dokáže svoj stav do istého bodu regulovať a jej frustračná tolerancia sa dá u nej určitým spôsobom „naťahovať“. Stále v nej však pretrvávajú krehkejšie pocity a prežívanie, ako má bežné okolie.

Hoci afekty sú skôr už len spomienkou, ak aj dnes prídu, sú intenzívne: „Keď nastanú, tak sa trasiem na celom tele. Takýto človek je schopný vykričať druhému veci, ktoré by nikdy v živote za iných okolností nepovedal,“ Aj taká dokáže byť nestabilná porucha osobnosti.

Klára nám ochotne vysvetľuje, ďalšie znaky tohto ochorenia. Ako vraví, na rozdiel od iných psychických chorôb a toho, čo zažila na vlastnej koži, dokáže sa popasovať s realitou, no „nič sa nemení na tom, že je to veľmi stresujúce. Videla som nejaké veci a ľudí, počula som hlasy alebo zvuky. Boli to boli nepríjemné veci“.

Nemala čo stratiť, začala o nej rozprávať nahlas

Klára má potrebu verejne rozprávať o chorobe, ktorou mnohí trpia v tichosti. Nakrúca videá, založila neziskovú organizáciu, onedlho vydá spomínanú knihu. Chceli sme v redakcii vedieť, prečo to vôbec robí: „Niekedy sa to pýtam aj samej seba. Myslím si, že som prišla do istého bodu, kedy som mala pocit, že som stratila naozaj úplne všetko, aj keď som všetko úplne nestratila. Mala som stále rodinu, ale tak vnútorne som to tak cítila. V istom bode som mala pocit, že nemám čo už viac stratiť. A to je bod, kedy si myslím, že každý z nás je schopný robiť veci, ktoré by za normálnych okolností neurobil. Povedala som si, že budem o tom hovoriť, lebo nemám čo stratiť.“

Jednoducho sa vtedy samej seba opýtala, čo môže stratiť a čo sa jej môže stať. Odpoveď bola viac ako jasná a začala konať. Zároveň si dnes s odstupom času uvedomuje, že na všetko nemohla byť pripravená a prirodzene urobila začiatočnícku chybu: „Keď som o tom chcela prvýkrát hovoriť, bola som extrémne naivná. Myslela som si, že tá stigma o chorobe nie je taká rozšírená, ale žila som žiaľ vo veľkej bubline.“ V tomto období písala o ochorení svoje prvé blogy.

Dôležitá však bola a stále je rodina a jej priatelia. Klára od nich dostáva veľa podpory: „V tomto som mala šťastie. Nepochádzam z rodiny, ktorá by mala voči týmto veciam predsudky. Rozumejú mojim problémom, vedia sa k nim inteligentne postaviť, a to napriek tomu, že bolo na začiatku náročné pochopiť, o čo vôbec ide, no pochopili to.“

Jej cieľom bolo aj búranie mýtov

Napriek tomu, že svoju chorobu ešte dobre nepoznala, čoskoro založila občianske združenie Psychiatria nie je na hlavu. Pochodila niekoľko neziskových organizácií a spolkov v Čechách a niekoľko neziskoviek na Slovensku, ktoré sa venujú takýmto psychickým problémom.

 „Keď som sa začala zaoberať myšlienkou, že založím organizáciu, ktorá sa týmto veciam bude venovať, tak vtedy to bol vyslovene ten mód, že nemám čo stratiť a idem takéto niečo vytvoriť a uvidím, čo z toho bude. Zakladala som ho v stave, keď som nevedela, čo možno bude ďalej s mojím životom.“ Najskôr to bola iniciatíva, neskôr občianske združenie.

„Mojím cieľom bolo jednak búrať tie mýty – lebo som mala pocit, že ľudia, teda široká verejnosť je neinformovaná a potrebujú tieto informácie. Zároveň som mala pocit, že ľudia s takýmito problémami sú odsúvaní na druhú koľaj a často sú potom osamelí. Mojím cieľom bolo vytvoriť akúsi komunitu, kde sa budú ľudia stretávať a budú samí sebou, aby sa cítili byť prijatí a aby boli psychické problémy zrovnoprávnené s tými telesnými ťažkosťami, pretože to tu jednoducho nie je.“

Vďaka správam zistila, že ľudia hľadajú pomoc

„V začiatkoch fungovania občianskeho združenia bolo správ veľmi veľa,“ vraví Klára, ktorá dnes už združenie neriadi, ale je jeho členkou. Z vedenia odišla po tom, „čo jej dlhodobo prichádzalo množstvo správ, ktoré prekročili jej hranicu tolerancie“ a prestala to zvládať. Všetky tie správy ju však presvedčili o tom, o čom si dávno myslela: „Zistila som a presvedčilo ma to celé o tom, že mnoho ľudí na Slovensku netuší, kam sa má obrátiť. Tak sa obracajú už hocikam, pričom my sme nikdy nefungovali ako poradenská služba. A ja som im nevedela adekvátne poradiť.“ Mnoho ľudí podľa jej slov očakávalo akúsi terapiu. Tú im však nemohla ponúknuť.

Keď však ľudia pochopili, o čo jej združeniu ide, začali sa jej ozývať hlasy s povzbudivými správami: „Teraz sa už ľudia ozývajú, sú veľmi radi, že o tom hovoríme.“ Správ je stále dosť, niektoré sú adresované priamo jej. Inokedy žiadajú chorí o pomoc v hľadaní odborníka, pričom Kláru takéto správy vždy potešia, lebo vie zariadiť.

„Snažila som sa ukázať ľudom, že v tom nie sú sami, ale uvedomujem si aj to, že v tých úplných začiatkoch som urobila veľmi veľa chýb,“ úprimne sa vyznáva o projekte, ktorý vnímala na začiatku aj ako súčasť svojej rekonvalescencie. Neskôr si k nemu našli cestu ľudia, ktorí ho potrebujú najviac.

Mýtus o chorobe

Klára vraví, že o tejto chorobe je hneď niekoľko mýtov. Čiastočne medzi ne patrí aj fakt, že ľudia s týmto ochorením by mali byť manipulatívni: „Títo ľudia by mali veľmi manipulovať s cieľom získať niečo od druhého, no nie je to vedomá kalkulácia. To nie je taká tá typická manipulácia s kalkulovaním. U nás je to veľmi prirodzené konanie, ako keď si človek ide po jedle umyť zuby, lebo je to niečo, nad čím sa ani nezamyslí. Konanie je síce abnormálne, ale pre nás je prirodzené,“ myslí si.

Rozdiel vidí aj v pacientovi, ktorý sa lieči a nelieči: „Mnoho ľudí si môže myslieť, že sme iracionálni, že tam chýba to racio, v uvažovaní – čo platí pre ľudí, ktorí sa neliečia. A tých, čo s tým nechcú nič robiť. Pre tých ľudí, ktorí sa liečia, a teda aj pre mňa, je dôležité, aby som využívala rozum, lebo inak by som sa v živote nerozhodovala správne.“

Dozvedáme sa o ďalšom zvláštnom mýtuse, podľa ktorého majú touto chorobu trpieť hlavne ženy: „čo ale nie je pravda, mnohé výskumy ukazujú, že aj mnohí muži trpia touto chorobou. Toto presvedčenie vzniklo na základe toho, že mnohí muži sa k ochoreniu nehlásia, pretože sa za to hanbia asi oveľa viac ako ženy,“ vraví Klára.

Zároveň Klára priznáva, že ľahšie je priznať, že má úzkosť a depresiu - ako poruchu osobnosti: „Jednak je to, tým, že v tejto dobe, k tým depresiám a úzkostným chorobám sa hlási oveľa väčšie množstvo ľudí, aj teda slávnych osobností a celebrít hlavne so Spojených štátov a Anglicka, a tým pádom je stigmatizácia týchto chorôb oveľa, oveľa menšia. A zároveň je to niečo veľmi známe, niečo, čo už poznáme.“

Zatiaľ čo Klárina choroba je akoby nová. „A to, čo je nové, toho sa ľudia boja. Ďalšia vec je ten dosť katastrofický názov, keď niekto povie druhému, že má poruchu osobnosti, to znie dosť strašne. Človek to má automaticky prilepené k osobnosti. Je to ťažké oddeliť a povedať, že toto je len môj chemický problém v mozgu.“

Obdobie korony jej čosi dalo i zobralo

Na Kláru pôsobí aj obdobie korony:  „Vnímam to tak, že mnoho mi to určite dalo, aj som sa mnohému naučila, no veľmi zle na mňa pôsobia náhle zmeny, ako napríklad nové obmedzenia, ktoré sú zo dna na deň veľkou zmenou“. Zároveň si Klára uvedomuje, že to pociťujeme všetci - v jej prípade, je to ale ešte výraznejšie: „Mám extrémny problém sa nejakým spôsobom prispôsobiť zmenám. Trvá mi to veľmi dlho.“

„Presvedčila som sa znova, že aj keď človek padne na úplné dno, tak dokáže oveľa viac, ako bol o sebe doteraz presvedčený. Zvládla som veľmi nepríjemné veci a veľmi veľa zniesť. Presvedčila som sa o svojej osobnej sile a vystála som si pokoru.“

Spoznala svoju psychiku, vie sa na stav pripraviť

„Počas rokov som sa naučila tak nejak rozlišovať jednotlivé stavy. Už viem, keď pociťujem nejakú emóciu, kedy mi čo pomôže,“ hovorí a prezrádza, že v neľahkom období jej veľmi pomáha umenie a kultúra. Aj vďaka tomu, že sa im venuje, vie svoje stavy „dávať von“. Preč zo svojej hlavy, alebo ich dokáže spracovať. Kláre taktiež pomáha maľovanie, fotenie toho, čo prežíva. Umenie je jednoducho akýsi jej obraz, ktorým práve žije.

Má však stavy, keď sa jej nič nechce. „Vtedy jej pomáha v prvom rade akceptovanie daného stavu, horúci kúpeľ, prechádzka, počúvanie hudby, alebo ak sa môže s niekým pozhovárať. Zároveň ale dodáva, že u nej neexistuje zaradenie „toto mi pomáha a toto nepomáha. Na rôzne emočné stavy mi pomáha niečo iné. Už viem, že keď mám v sebe nejaký hnev, idem sa prejsť alebo si píšem denník. Zatiaľ čo, keď som vyslovene unavená, pustím si audioknihu alebo si na chvíľu ľahnem.“

Klára Kusá svoje pocity najnovšie zhmotnuje do väčšieho celku. Čoskoro jej vyjde pripravovaná kniha s názvom Som na hlavu, no a? a jej hlavným posolstvom je to, že normálnosť je relatívna. „Všetci sem môžeme skĺznuť,“ myslí si.

Klára si nemohla vybrať zdravie, no rodinu a priateľov snáď vyhrala v lotérii. Jej príbeh a to, čo práve prežíva môže pomôcť ľuďom, ktorí sa nemajú o koho oprieť alebo nie sú tak silní ako Klára. Možno dokonca zostanú ticho po tom, keď ich niekto uchlácholí, potľapká po pleci a povie im, „že o nič nejde“.

„Pokiaľ si to sám človek nezažije, tak nepochopí, že takéto rady sú skôr škodlivé, akoby vôbec dokázali pomôcť. Ak si sám týmto neprišiel, je to hlúpe,“ hovorí Klára, pričom sa naraz zháči, hoci nemá prečo: „je hlúpe súdiť ľudí pri takejto chorobe a hovoriť im, že to prejde, lebo to nie je riešením problému, je to len akési prerytie. Koreň problému v nás stále ostáva.“