Morský biológ: Prvýkrát som sa potápal ako 10-ročný v Istrii, videl som krásne obrazy. O 20 rokov tam neostalo nič
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Morský biológ: Prvýkrát som sa potápal ako 10-ročný v Istrii, videl som krásne obrazy. O 20 rokov tam neostalo nič

Robert Hofrichter je veľkým bojovníkom za záchranu kvality života pod morskou hladinou. Pre Dobré noviny hovorí o tom, ako sa zmenil morský svet od jeho prvého ponoru k dnešnému dňu a ako môžeme spoločne ochrániť prírodu vrátane morí a oceánov.

Morský biológ Robert Hofrichter. — Foto: Archív/Robert Hofrichter

SALZBURG/ BRATISLAVA 12. novembra - Odmalička sa rád pozeral do vody. Hoci rodák z Bratislavy Robert Hofrichter začal študovať stavebníctvo, školu nedokončil a za hlbokého socializmu emigroval do Rakúska. Aj keď začiatky u našich západných susedov neboli jednoduché, uchytil sa. 

Dnes je z neho uznávaný zoológ, morský biológ, fotograf, dokumentarista a spisovateľ. V rozhovore pre Dobré noviny hovorí, že ani ľuďom v krajinách bez mora, ako je aj Slovensko, by more nemalo byť ukradnuté: „Predstava, že nám niekde v strede Európy bude dobre, kým všetko ostatné sa zničí, je úplne neudržateľná a nezmyselná.“ Vedci a rozumní ľudia by mali podľa jeho slov apelovať na to, aby sme si vytvorili modernejší svetonázor, v ktorom všetko so všetkým súvisí.

Robert Hofrichter, morský biológ a prezident medzinárodnej mimovládnej ochranárskej organizácie MareMundi.
Robert Hofrichter, morský biológ a prezident medzinárodnej mimovládnej ochranárskej organizácie MareMundi. Foto: Instagram/Robert Hofrichter / Maria Hofrichter

Prvé pokusy

Podarilo sa vám precestovať celý svet a vidieť jeho krásy, boli ste odmalička zvedavý?

Jeden z mysliteľov povedal, že aj najdlhšia cesta začína prvým krokom, a preto je pre rodičov veľmi dôležité, aby podporovali túžby detí. Ja som vždy túžil po akváriu a vode. Na dvore sme mali taký malý bazénik, v ktorom sa to v lete hmýrilo vodnými blškami a komármi. Celé detstvo som sa pozeral do vody. Chcel som mať akvárium, začal som 5 litrovou zaváraninou fľašou. Mal som vo vnútri skalára a jednu haluz, ktorá začala plesnivieť, chudák skalár sa trepotal hore bruchom, myslel som si, že mu je zima, dal som mu horúcu vodu, bola to hrôza. Tak som začínal, mal som asi 7 rokov. Stal sa zo mňa akvarista, ale začalo to malými krokmi.

Moje prvé potápačské pokusy s prístrojom som robil v Senci. Jedna fľaša, jedna hadica. Nič nemeralo hĺbku a koľko tam je vzduchu. Tým, že mali len jednu fľašu, tak sa človek potápal sám a nevedel o nebezpečenstve, tak sa nebál.

Hrozila vám pri ponore aj smrť?

Žraloci nepatria k najväčším nebezpečenstvám morí, ale mal som zážitok, že som bol sám vo veľmi silných prúdeniach a krúžil okolo mňa žralok, aspoň tri a pol metrový. Človek sa postaví zvisle vo vode a drží svoju kameru pred sebou a krúti sa a vždy sa naňho pozerá, taká je stratégia. Najväčšie nebezpečenstvo prináša more samotné. Vlny, prúdenie, nečasy, víry, ktoré ťahajú človeka dole.

Na Papua Novej Guiney sú morské krokodíly, ktoré môžu mať šesť metrov. Pár týždňov po tom, čo sme my odišli, tam prišiel kamarát a skamarátil sa tam s Rusom. Keď sa vrátil domov, videl článok o Rusovi, ktorého zožral krokodíl. Videl aj fotku, bol to ten jeho nový kamarát. Stalo sa to presne na západnom pobreží Papuy, kde sme šnorchlovali.

Farby mora. — Foto: Archív/ Robert Hofrichter
Mangrovníky. — Foto: Archív/ Robert Hofrichter
Delfíny. — Foto: Archív/ Robert Hofrichter

Hrozilo mu väzenie, no s manželkou ušli autobusom

Študovali ste morskú biológiu na Slovensku?

Odišiel som v roku 1981. Začalo to tak, že v Československu nebol voľný prístup k akémukoľvek štúdiu. Takmer každý, kto zmaturoval, mohol ísť študovať technické smery ako napríklad stavebná, strojárska, elektrotechnická vysoká škola. Ale keď rodičia neboli v kádri, tak stať sa napríklad biológom bolo takmer nemožné. Keďže naša rodina nebola kádrovo príkladná, nedostal som sa tam. Začal som študovať stavebnú fakultu. Nebavilo ma to.

Keď som začal študovať, dostala sa mi do rúk Charta 77. Skončilo to tak, že ma vyhodili z VŠ, hrozilo mi väzenie. S manželkou sa nám našťastie podarilo ujsť autobusom. Bola to skupinová cesta do BENELUXU. Dva týždne sme prechádzali tieto štáty, posledná zástavka bola v Salzburgu. Tam som mal rodinu už od 2. svetovej vojny. Bol som tam ako dieťa, poznal som mesto. Bolo logické, že skončíme tam.

Aké boli začiatky, nehľadali vás komunisti?

Po pár mesiacoch, ako sme prišli, sa nám narodil syn. Trvalo mi 7 rokov, kým som začal študovať. Vyštudoval som expresnou rýchlosťou. Už som lietal po svete, cestoval, potápal sa, fotil, začal som písať knihy a učiť. K tým komunistom? 10. mája v nedeľu sme odišli a v pondelok som bol predvolaný na výsluch. Keď som sa nedostavil, otravovali rodičov.

Robert Hofrichter sa narodil a vyrástol v Bratislave. Zo štúdia na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity bol vylúčený, pretože odmietol vstúpiť do SZM. Kvôli údajným kontaktom s protisocialistickými živlami ho začala sledovať ŠtB a dostával predvolania na výsluchy.
 Zo štúdia na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity bol vylúčený, pretože odmietol vstúpiť do SZM. Kvôli údajným kontaktom s protisocialistickými živlami ho začala sledovať ŠtB a dostával predvolania na výsluchy. Foto: Archív/Robert Hofrichter

Emigrantské sny

Ako ste sa pozerali na pád „železnej opony“?

Bol som rád. Mama bola lekárnička, jej zamestnávateľ musel potvrdiť, aby mohla odísť von. Jej šéf to však nechcel nikdy podpísať. Za tie celé roky bola za nami len trikrát. Otec zomrel ešte pred revolúciou, čiže bola sama. Bol som veľmi rád, že sme za ňou mohli začať chodiť. Navyše, dlhé roky sme mali klasické emigrantské, sny, ktoré každý emigrant poznal.

Aké sú to sny?

Sú to také sny, že človeku sa tajuplným spôsobom podarí prísť domov, napríklad, aby videl mamu. V noci po tme stojí pred bránou, mama otvorí a hovorí: „Nemáš trošku chleba?“. Človek je doma, a potom ho trafí ako blesk, že sa nevie dostať naspäť, začne nejaká adrenalínová naháňačka... Je to schéma, podľa ktorej sa tie sny opakovali.

Ryby zmizli

Ako sa zmenil morský svet od vášho prvého ponoru do dnešných dní?

Prvýkrát som sa ponoril v roku 1967 v Chorvátsku na Istrii v Rovinj. Mal som 10 rokov. Bol to neuveriteľný zážitok. Potápal som sa asi 8 hodín denne. Mám živé obrazy toho, čo som tam videl. Presne na tom istom mieste som bol o 20 rokov neskôr, už ako študent biológie z Rakúska. Na tých istých miestach, kde bolo predtým všetko zarastené riasami a plávali tam húfy rýb, neostalo nič. Jedine morskí ježkovia, ktorí ožierajú riasy.

Aký to má dopad, že tam nie sú riasy?

Bez rias nie je život, ako v lesoch, tak aj v morskej tráve sa všetko vyvíja. Sú tam maličké raky, slimáčiky... Keď sú tam len holé skaly, je to mŕtve. Je to môj prvý silný zážitok, dôkaz toho, ako sa to za 20 rokov zmenilo. Od tej doby prešlo ďalších 30 rokov. Dnes, keď sa tam ľudia potápajú, dokopy nič nevidia. Nedá sa to porovnať s tým, čo bolo kedysi.

Je autorom viacerých kníh. Práve mu vychádza kniha Mittelmeer und Liebe Gott (Stredozemné more a pán Boh). V slovenčine mu vyšli dve knihy, o Hubách a druhá sa volá z Prešpurku do Soľnohradu. — Foto: Archív/Robert Hofrichter
Je autorom viacerých kníh. Práve mu vychádza kniha Mittelmeer und Liebe Gott (Stredozemné more a pán Boh). V slovenčine mu vyšli dve knihy, o Hubách a druhá sa volá z Prešpurku do Soľnohradu. — Foto: Archív/Robert Hofrichter
Je autorom viacerých kníh. Práve mu vychádza kniha Mittelmeer und Liebe Gott (Stredozemné more a pán Boh). V slovenčine mu vyšli dve knihy, o Hubách a druhá sa volá z Prešpurku do Soľnohradu. — Foto: Archív/Robert Hofrichter

Moria sú kyslejšie

Natíska sa otázka, prečo? Aj keď je to zrejme veľmi široká otázka...

Áno, je to veľmi široká otázka, lebo nikto nemá odpoveď v jednom slove, pretože mnohé faktory sa spoja a vytárajú danú ekologickú situáciu.

Jedným z tých priamych dôvodov je určite nadmerný rybolov, ale aj lov iných morských živočíchov, ktoré sa konzumujú. To by ešte nebolo dostatočné vysvetlenie. Je potrebné k tomu pridať globálne znečisťovanie prírody, napríklad rozmachom turizmu. Ľudia sú stále náročnejší. Na hoteli dostanú 5 uterákov, tie treba všetky vyprať, z toho je odpad. Zoberme si ako príklad Chorvátsko. Čističky desaťročia neexistovali a aj dnes je to tak, že často urobia nejaký zberný kanál, potom tam dajú len symbolickú čističku, ktorá nie je čističkou, a potom to rúrou vyvádzajú do mora. Priame znečisťovanie nie je však len čistiaci prášok, ale aj sumár tisícok rôznych látok, ktoré prichádzajú do mora cez ovzdušie, dažďom. Celý systém je prepojený.

A čo zmena klímy?

Samozrejme, pripájajú sa k tomu ďalšie faktory globálneho charakteru ako zmena klímy. Napríklad Stredozemné more desaťtisíce, státisíce až milióny rokov fungovalo za istých klimatických podmienok. Aj predtým boli doby ľadové a tak ďalej, ale teraz sa to mení veľmi veľkou rýchlosťou. S tým súvisí nielen otepľovanie, ale aj okysľovanie morí. Keď je v ovzduší príliš veľa oxidu uhličitého, tak to ide aj do mora a pH hodnota morskej vody sa znižuje. Morská voda mala milióny rokov hodnotu ph 8,2, pH 7 je neutrálne, všetko, čo je pod 7, je kyslé. pH kleslo na 8,1. Pre laikov sa to nezdá byť veľa, ale je to obrovská zmena. 

Prečo?

Všetkým tým tvorom, ktoré si vytvárajú vápencový domček, či už ide o kôrovce ako planktón, miniráčky alebo aj všetkým tvorom, čo majú vápenec, kyslá voda ničí ich pancier. Je to zlé malé dvojča otepľovania

V minulosti sme mali milióny rokov podobnú hodnotu CO2 v atmosfére, keď bol glaciál, tak to bolo 180 ppm, a keď bolo teplé obdobie, tak to bolo 280 ppm (parts per million). Vždy to kolísalo medzi týmito dvoma hranicami. Za dvesto rokov hodnoty narástli na 420 ppm. Je to nárast, ktorý sme ešte nemali.

Pľúca stredozemného mora

Aký to má dopad na morské dno?

V tejto súvislosti by som vám spomenul jeden konkrétny prípad zo Stredozemného mora. Ako kľúčová rastlina, resp. organizmus, je pre toto more morská tráva, ktorá sa volá neptúnová tráva. Sú to pľúca Stredozemného mora, vytvára životný priestor. Rastie do 40 metrov aj hlbšie, lebo Stredozemné more má prirodzene málo živín, preto je také pekné modré. Tomu sa prispôsobila aj táto tráva. Keď sa voda zamúti len trošku, nedostáva v tej hĺbke dosť svetla a začína odumierať a posúvať sa smerom hore.

Ako som spomenul, ten ekosystém je nastavený na málo živín, keď sa prehojní, tak sa to celé zrúti. Začnú sa masovo rozširovať mikroriasy, ale iné veci zmiznú. Je to kľúčový fenomén. Stredozemné more je jedno z najviac ovplyvnených morí na celom svete, je to more, ktoré je počas ľudských dejín najviac vykorisťované.

Pri potápaní...
Hofrichter fotí v Červenom mori Foto: Archív/Robert Hofrichter

Všetko je so všetkým prepojené

„Suchozemec“ ako Slovák by si mohol povedať, že more je ďaleko a nemusí ho zaujímať. Prečo by nám nemalo byť jedno, čo sa deje v mori?

Pred storočiami, možno aj sto rokmi, ľudia takto rozmýšľali, ale časom vznikol globalizovaný svet a veda veľmi pokročila. Predstava, že nám niekde v strede Európy bude dobre, kým všetko ostatné sa zničí, to je úplne neudržateľne nezmyselná predstava. 

Prečo?

Klíma je globálny proces. Nemôže sa tvoriť len na súši. Tvorí sa medzi pevninou a oceánom. Tieto procesy sú také prepojené, že je to nezmyselná predstava. Nemôžeme sa na to spoliehať. Všetko, čo sa deje v oceáne, sa bude diať u nás. Vedci a rozumní ľudia by mali apelovať na to, aby sme si vytvorili modernejší svetonázor, v ktorom všetko so všetkým súvisí, všetko je so všetkým je prepojené.

To pripomína koronu…

Áno, najlepším príkladom je korona. V Číne ľudia jedia všetko, čo sa dá, preskočí vírus a zrazu sa týka nás a celého sveta. Tak sa to deje so všetkým. Moje správanie či nezmyselne jazdím autom, lietam hore-dole, aby som mal víkend v Paríži či Londýne, všetky tieto zvyky, o ktorých sme si mysleli, že to je ten pravý život, musíme zredukovať na polovicu, aby ľudstvo malo vôbec nejakú šancu. Hovoríme o tom, že my sami o 10-15 rokov zažijeme úplne iné veci.

Najhoršie je, že sa trošku zredukovala spotreba palív, napriek tomu obsah oxidu uhličitého v atmosfére neklesá, to je tým, že existuje kritický bod - permafrost, v ktorom je zafixované veľké množstvo CO2. Permafrost sa roztápa a CO2 sa tak uvoľňuje.

Na mesiaci bolo viac ľudí, ako v Mariánskej priekope

Na koľko máme preskúmané moria?

Čo sa týka pobrežných morí a svetových pobreží, tak more máme veľmi dobre preskúmané. Hĺbkové more je absolútne niečo fascinujúce. Deväťdesiatsedem percent hĺbkového mora totiž ešte nikto nikdy nevidel. Avšak, zhruba si to vieme predstaviť, ako tam vyzerá. Používam často porovnanie, že na Mesiaci bolo zhruba štyrikrát viac ľudí ako na najhlbšom bode oceánov - Mariánskej priekope. Doteraz len štyria ľudia. 

Aj na tých najhlbších miestach vidíme, že znečisťovanie pokračuje, pretože to, čo pláva na povrchu, je len malé percento. Väčšina klesá dole. V najhlbšom mieste sú aj plasty. Máme k dispozícii robotov, tie majú kamery a môžu brať vzorky. Vieme, že všetky tie živočíchy v najhlbších miestach sú „zašpinené“. Plasty sa nerozkladajú, len zmenšujú. Tou fragmentáciou je stále viac a viac menších častíc. Čím je teleso menšie, tak tým zaberá väčší povrch relatívne k objemu ako veľké teleso. Takýto povrch je ako reakčná plocha, na ktorú sa viažu tie najhoršie toxíny. Na týchto čiastočkách sú toxíny, ktoré sú niekedy až miliónkrát koncentrovanejšie v morskej vode. Planktón a rybičky potom tie čiastočky zhltnú.

Každý z nás môže niečo spraviť

Pri všetkých týchto informáciách, vidíte aj nádej na zlepšenie?

Vieme si povedať, urobme to najlepšie, čo môžeme. O životnom prostredí musíme rozmýšľať a snažiť sa s tým niečo urobiť. Mnoho ľudí hovorí: „Čo mám robiť, ja nemôžem nič zmeniť.“ Je to sebaklam. Lebo, keď v malom niečo zmeníme, tak zmeníme svet. Napríklad môžem zredukovať zbytočné jazdenie autom či lietanie. Síce sa teraz lietanie zredukovalo, ale obávam sa, že keď bude po pandémii, objavia sa letenky za 19,90 eur do Ríma. Je to niečo nemorálne.

Na záhradke môžeme napríklad prestať striekať jedy a radšej burinu vytrhnúť. Môžem sadiť kvety, ktoré prospejú včelám. Sú to opatrenia, ktoré nestoja nič, len je potrebné, aby tomu ľudia rozumeli.

Ako dlho učíte? 

Učím od polovice 90-tych rokov, študentov na vysokej škole. Neskôr som založil vlastné stanice, jednu pri Červenom mori Daháb, to je na Sinajskom polostrove. Neskôr na ostrove Krk, najprv v Glavotoku a teraz sme už dlhé roky v Unate, kde prichádzajú školy plné žiakov z nemecky hovoriacich krajín. Chodia tam 15 až 18-roční študenti.

Je super, že majú praktickú skúsenosť ešte pred tým, než sa rozhodnú odísť na vysokú školu...

Áno, odmena je, keď dostanete správu od nejakej matky, ktorá hovorí, že môj syn je vyštudovaný, robí v ochrane prírody, a že ho ovplyvnila exkurzia u nás. Okrem školských exkurzií organizujeme aj expedície krížom cez celú planétu. Tým pádom som mal krásny život a mohol som zažiť veci, ktoré by som inak zažiť nemohol a nemohol by som ich zvládnuť ani finančne.

Už ste čítali?

Keď začal Milan maľovať, svoj pôvod tajil, lebo sa bál reakcií…

Keď odhalil svoje meno a pôvod, v priebehu jedného večera stratil na…

Rasťo navštívil Severnú Kóreu: Hoci je to najkrutejší režim,…

Ľudia majú svojich diktátorov za bohov, ženy si môžu vybrať z 18 účesov,…

Lucie pečie hotové majstrovské diela: Na začiatku som bojovala,…

Je mladá, krásna a úspešná. Na konte má viacero…

Jej mladšia dcéra vyhrala MasterChef, staršia má detskú mozgovú…

Zdravotný stav Paulínky denne núti jej rodičov riešiť inkontinenciu,…

Vnuk Slováka z ikonickej fotky: Že je dedo slávny, sme zistili,…

Starý otec, Gusti Popovič prebýva v rodine maliara Ivana Popoviča naďalej. Napriek…

Kaštieľ Betliar odhalil ďalšie dobre ukryté tajomstvo: Reštaurátori…

Moderné technológie reštaurátorom umožňujú objavovať nové…

Bývalý skinhead z Prešova si vzal Rómku: Dnes sa bojím o naše…

Prešovčan Gabi bol zarytým skinheadom. Keď sa odsťahoval od partie do Anglicka,…

Slovenka najprv v USA upratovala domy, teraz hviezdi pred kamerami:…

Sny si plní v samotnej mekke filmu. Aj keď stále bojuje, robí naplno…