Zuzana počala po znásilnení: Hanbím sa, že som dcéru volala nádorom, dnes som hrdá, koľko lásky som v sebe našla. Je to tá najlepšia dcéra

BRATISLAVA 18. októbra – Prichádza za mnou žena v stredných rokoch, o ktorej, až sa to hanbím povedať, by som vôbec nepovedala, že vo veľmi mladom veku prežila znásilnenie. Po ňom otehotnela a porodila. Pani Zuzana si prešla psychickou aj telesnou traumou.

Napriek všetkému odporu si dieťa nechala, no časom zhnusenie vystriedalo úplne niečo iné a nové. Zdesenie sa zmenilo na tú najčistejšiu lásku. Ľahká cesta to však nebola, ale ako sa priznala pre Dobré noviny, o to viac na svoju dcéru nedá dopustiť. Obe ženy si medzi sebou vytvorili veľmi krásny a intenzívny vzťah plný porozumenia a podpory.

Teraz si oproti mne sadá, na prvý pohľad vyrovnaná žena, ktorá svoje nenarodené dieťa nazývala nádorom, pri ktorom si želala, aby zomrelo a ona s ním. Napriek tomu to všetko ustála, a posunula sa niekam, kde to pochopia asi len tí, čo to zažili a našli iný uhol pohľadu. Toto je príbeh pani Zuzany a iný pohľad na neželané dieťa ako plod znásilnenia.

Potrebovala odpustiť samej sebe

„Moja dcéra prišla na svet násilnou cestou. Dnes to dokážem povedať bez toho, aby som zostala pridlho zaseknutá. Ešte pred niekoľkými rokmi to také ľahké nebolo. Potrebovala som odbornú pomoc, podporu od najbližších a najmä som potrebovala odpustiť samej sebe, že som znenávidela svoje telo. Nebolo to ľahké, ale keď si začnete vážiť svoje telo, potom aj dieťatko, lebo je jeho súčasťou a časom nájdete nečakane i pokoj v duši,“ hovorí, no zároveň priznáva, že občas máva veľmi škaredé sny a cudzí muži jej nesmú priveľmi narušiť osobnú zónu.

Podľa jej slov sa zbavila najmä veľkej ťažoby, ktorú nám opísala ako „priťažkú reťaz na svojom krku“. Dodnes po večeroch nechodí nikam sama a nemá rada ľudí, ktorí jej kráčajú za chrbtom.

Jedna noc všetko zmenila

Zuzana bola počas vysokoškolského štúdia plná života. Chcela študovať, cestovať, spoznávať a brigádovať, aby si mohla kúpiť to, čo videla v časopisoch a čo mali jej kamarátky a spolužiačky. Mala plány, ale aj túžby, ako všetky dievčatá v jej veku. V priebehu jednej noci sa skoro všetko zmenilo.

Prijali ju na výšku, úspešne zvládla prvý ročník a kamarátky ju vytiahli von, aby to spolu oslávili: „Nikdy som nebola vyznávačom žúriek a po strese zo skúšok ma stále bolel žalúdok - preto som sa od spolužiačok po dvoch hodinách odpojila. Taxík neprišiel, nemala som to ďaleko od domu, tak som sa rozhodla, že pôjdem peši,“ opisuje, pričom si zvolila skratku cez neďaleký neveľký parčík.

Jej cesta domov ju však už navždy poznačila. Najprv za sebou počula zrýchlené kroky, ktoré sa zmenili na beh a potom pocítila neznáme ruky vo vlasoch, ktoré ju chytili pevne zozadu a ťahali ju do trávy. Neznámy jej chrapľavým hlasom oznámil, aby bola ticho, inak ju zabije.

Cudzinec ju znásilnil. Aj dnes si to celé spája s určitými vecami, pri ktorej ju strasie: „Občas mám pocit, že niekde cítim jeho pach, tiež neznesiem jednu pieseň, ktorá vtedy hrala v klube a mala som ju ‚v hlave‘ počas cesty domov, dokonca som si ju ‚pohmkavala‘ ešte chvíľu predtým ako...“

Dodnes si ani nepamätá, ako vôbec prišla domov, vtedy cítila len jedno: „Cítila som sa špinavá. Do rána som sedela v sprche a nemohla som zastaviť plač.“ Napriek tomu, že to mala nahlásiť, neurobila tak. Chcela v sebe túto noc čo najhlbšie pochovať. Ostala tehotná, no nechcela, aby v nej ďalej rástol život.

Mama jej navrhla, že sa o dieťa postará

V tom období bolo zložitejšie absolvovať potrat a podľa Zuzkiných slov bola vtedy zriadená interrupčná komisia, kde sa posudzovala oprávnená žiadosť o prerušenie tehotenstva: „Nemala som silu ísť na políciu, povedať niečo rodine, ale predsa som dieťa chcela dostať zo seba von. Nechcela som, aby vo mne rástol život. Chcela som riešiť následky.“

Jej matka si však niečo všimla a nakoniec to z nej dostala: „Povedala mi, že po tom zákroku by som možno už nikdy nemusela vynosiť deti. Verte, že posledné, čo by som vtedy chcela, bola myšlienka na ďalšie dieťa, ktoré by mi rástlo v tele, ale zľakla som sa, lebo ma strašila aj tým, že sa mi niečo môže stať a ona to nedovolí - aby prišla o dcéru pre „to“ dieťa. Preto navrhla, že sa o dieťa postará sama,“ a pretože školu mala v inom meste, dieťa by videla minimálne. Súhlasila.

Nazývala ho nádorom, príťažou a „tým“

„Cítila som, že vo mne vyrastá plod ako nádor. Ako niečo nechcené, už vôbec nie milované – bolo ako príťaž, ako špinavá a živá pripomienka o tej noci. Každý mesiac bol pre mňa väčším utrpením a čím sa blížil môj termín, tým som všetko videla černejšie a zložitejšie. Vždy, keď sa vo mne pohol nový život, cítila som odpor a beznádej. Myslela som si, že sa zbláznim. A občas som zase túžila, aby mi preskočilo. Desila som sa myšlienky, že „to“ porodím. A dieťa bude pre mňa pripomienkou tej noci, ale počítala som s maminou pomocou.“

Nosiť nechcené dieťa nebolo ľahké: „Také niečo sa nedá biologicky prehliadať a súčasne rástol i odpor k nemu. Dieťa vo mne mi prišlo ako ten najcudzejší človek na svete. To sa začalo postupne meniť až po pôrode.“

Neuveriteľný obrat

Pani Zuzana si myslí, že veľký a neuveriteľný obrat, ktorý zažila ona, nie je len akousi svetlou výnimkou: „Myslím si, že keby niektoré ženy nepodstúpili interrupciu a dovolili by dieťaťu prísť na tento svet, tak by mnohé mohli zmenili názor.“ Cestu k svojej dcérke si našla postupne. Spomína si, že si to prvýkrát naplno uvedomila, keď mala asi päť rokov: „Ležala mi na nohách a ja som jej hladkala vlásky a vtedy mi to celé prišlo.“ Spomína pani Zuzana, ktorá však nijakým spôsobom nechce vynášať súdy nad ženami, ktoré sa pre interrupciu rozhodnú.

Každá žena má právo na vlastné rozhodnutie

Zároveň totiž jedným dychom dodáva, že nemôže hovoriť za všetky znásilnené ženy a dávať im rady, čo majú urobiť. Rozhodnutie aj podľa nej závisí od viacerých vecí: „Myslím si, že každá žena, to prežíva inak, žije v iných sociálnych vzťahoch a spoločnosti. Možno rozhodnutie vynosiť dieťa záleží aj od jej veku, náboženstva a tak ďalej.“

Súčasne však priznáva, že podpora je základ: „Pravdepodobne by som to nezvládla bez matky, hlavne v prvých dvoch rokoch. Dcérku som najprv odstrkovala. Venovala som jej len nevyhnutný kontakt, no časom som sa do nej zamilovala.“ Priznáva však, že nie vždy to môže končiť happy endom ako z amerického filmu: „Je to veľmi citlivá situácia. Netreba ukazovať prstom na ženy, ktoré sa dieťaťa vzdajú, no pre mňa je dcérka najdôležitejšou bytosťou v živote. A to napriek tomu, ako prišla na tento svet“.

Problém vidí aj v tom, ako sa znásilnené ženy pozerajú na budúce dieťa: „Myslím, že si veľa dotknutých žien si počas tehotenstva neuvedomuje, že dieťa nie je len nositeľom mužských genetických informácií. Násilník nie je pri dieťati. Matka môže odovzdať zo seba to najlepšie. Dosiahnuť to môže výchovou a dobrým vzorom. „Podľa niektorých teraz mudrujem, ale asi som si tým musela prejsť, aby som k tomuto poznaniu prišla,“ myslí si.

Dcéra doteraz nevie, za akých okolností prišla na svet

Jej dcéra o tom stále nevie. „A to je už dospelá žena s vlastnou rodinou. Je to ťažké a neviem, či prídem raz do tohto štádia, že sa jej s tým priznám.“ Okrem iného sa obáva, že pravda by ju mohla poznačiť.

Zuzana je na dnes už dospelú dcéru hrdá, no zároveň sa hanbí a obáva. „Napriek traumatickému zážitku som dnes hrdá. Hrdá na to, koľko lásky som v sebe našla. Hrdá na svoje dieťa. To nie je len fráza, ale ona je skutočne mojou oporou a najlepšou dcérou, akú si matka môže priať.“

Dcéra pani Zuzany (meno neuverejňujeme v záujme priania pani Zuzany -pozn.red.) je s mamou v blízkom kontakte, keď je chorá, môže sa na ňu spoľahnúť a trávia spolu i dovolenky: „Už som dcére nejedenkrát vravela, že to lezie do peňazí, jeden rok to prežijem doma. Ona však povie: ‚Mama, tak hádam nechceš teraz byť na staršie kolená nevďačnou matkou!‘, pani Zuzana sa zasmeje, no zároveň na životom tejto skúšanej ženy vidieť, ako drží slzy na krajíčku: „Hanbím sa za to, že vtedy, keď som ju nosila pod srdcom, som ju nevolala menom a ani sekundu som ju nevnímala ako dieťa, ktoré za to všetko nemôže. Volala som ju odpad, nádor, „to“. A nie raz som si želala, aby vo mne umrela, zmizla a niekedy som chcela umrieť tiež.“

Dcérka prišla na svet násilne, dnes zachraňuje životy

„Je pravda, že dieťa v takomto prípade nebolo počaté s milujúcim mužom, ani s niekým, koho som niekedy raz ľúbila, ale je od niekoho cudzieho. Ak v sebe nenájdete lásku, stále máte inú možnosť. Tú lásku môže zabezpečiť náhradnou rodinou.“

Nakoniec predsa odpovie na našu poslednú nezodpovedanú otázku: „Pravdepodobne to dcérke nikdy nepoviem,“ tvrdí Zuzana, lebo podľa nej nie je najdôležitejšie, ako prišla na tento svet, ale oveľa dôležitejšie je to, ako a s kým v ňom ďalej žije. Dcéra pani Zuzany prišla na tento svet síce násilne, no vďaka profesii, ktorú miluje, sa snaží zachraňovať životy iných. Aj taký dokáže byť život.