Veronika na svojej farme vytvára krásne kytice aj z lúčnych kvetov: Kvety nemusia precestovať pol sveta, aby vám urobili radosť
Veronika a jej rodina sú príkladom toho, že dobré veci máme aj doma. Jej kvetinová farma dokáže potešiť nejedno oko takmer celý rok - a to v súlade s prírodou.
VOJČICE, STANKOVCE 21. augusta – Na kvetinovej farme u Veroniky Veľkovej a jej rodiny to vyzerá tak, ako by ste si práve odbehli na lúku plnú rôznych kvetín a bylín. Toto miesto sa zároveň mení počas celého roka. Návštevníci vstupujú do akoby neustále sa meniacej kvetinovej krajiny, no nenechajte sa pomýliť.
Veronika si vytvorila svet, ktorý vyvoláva pocity niekde na pomedzí Alice v krajine zázrakov a slnkom zaliateho detstva, keď sme si bezstarostne vybehli k starkým na lúku alebo za dom. Tam sme potom ponachádzali všakovaké kvety a zaujímavé buriny, s ktorými sme sa prišli pochváliť domov.
O kvety sa stará aj celá rodina
Ako Veronika prezradila pre Dobré noviny, o kvety sa s ňou stará mama, pričom otec rieši najmä veľkú časť technických i fyzicky náročnejších vecí. Občas sa stáva, že prácu na kvetinovej farme nájde aj zvyšok rodiny - hlavne súrodenci.
Veľká časť kvetov sa vypestuje vo Vojčiciach. Rodina tu obhospodaruje kvetinové hriadky a tiež políčka s burinou, kde na naše prekvapenie robí v kvetinových kyticiach priam divy. V Stankovciach zase rodina Veľkových dohliada na levanduľové pole.
Vášeň pre kvety zdedila Veronika po mame, ktorá sa v čase jej narodenia starala o vlastnú predajňu s kvetmi. „Neskôr to bolo mamine hobby. Odmala som mala ku kvetom a záhrade blízko. Zamestnaním sú pre mňa kvety šiesty rok,“ prezrádza s úsmevom. My vám s ňou prinášame voňavý a zaujímavý rozhovor z východoslovenskej nížiny na Zemplíne.
Doma ju to nebavilo, v kvetoch vidí život
Veronika s prácou s kvetmi doslova vyrástla. Všetko začalo už v útlom detstve, pričom zásluhu na jej láske ku kvetom majú aj rodičia: „Ako dieťaťu mi bolo úplne prirodzené tráviť čas v prírode, medzi štyrmi stenami to bola predsa nuda. Citeľné to bolo hlavne vtedy, keď pršalo. Záhrada poskytuje priestor bez spomínaných štyroch stien. Je aj akousi slobodou a variabilitou. Neustále sa mení, je živá. Ukrýva život.“
A práve to si už čiastočne uvedomovala ako dieťa na ceste z dlhých potuliek, na ktorých tvorila svoje prvé kytice. Čiastočne sa jej výber nezmenil. „Mám ich dokonca stále v obľube. Zároveň ma teší, ak nájdem rodovo podobný druh vo forme, ktorá je určená na rez do kytíc,“ tvrdí.
Pre mladú pestovateľku je lákavá aj samotná možnosť tvorenia. Kvety sú vďačným a tichým sprisahancom vo svete rastlín - dokážu dokonale meniť to isté prostredie. Niektoré rýchlejšie, iné na počkanie. „Svojím dnešným zásahom môžem zmeniť pohľad na to isté miesto. Zmenu uvidím o pol roka, niektorú o desaťročia. Je na nás, aký zásah do prírody si zvolíme,“ myslí si o svete kvetov.
Napriek jej nadšeniu nás zaujímalo, či niekto v rodine študoval floristiku alebo niečo podobné. „Nik z nás neštudoval floristiku, ani len záhradnú architektúru. V rodine to išlo skôr strojárskym smerom, ja som vyštudovala učiteľstvo výtvarného umenia,“ prezrádza.
Za farebnou a voňavou krásou je kus poctivej práce
Za tým, aby sa kvetom utešene darilo a dokázali vábiť nielen očami, je kus práce. Všetko začína sadením a o kvety sa potom treba starať. Presádzajú sa, hnoja, polievajú, zabezpečujú, aby boli stále v teple, vetrajú sa.
„Neskôr sú to už prvé nové kvety, pre predstavu napríklad cibuľoviny, tulipány či narcisy. Pokračujeme zobúdzaním hľúz, ktoré by mali byť v kvete neskoro v lete a na jeseň. Ďalšie kolo výsadby už priamo do záhrad, ale tiež riešenie peripetií s nepozvanými hosťami, ako sú srnky či zajace,“ vysvetľuje a dodáva: „Na prelome júna a júla organizujeme levanduľový samozber, ostatné na chvíľu iba rastie.“
„Hlavne burina! Ale my sme aj z nej radi. Neskôr je to zber rastliniek na vysušenie a uskladnenie na chladnejšie obdobia, pomedzi svadobnú sezónu. V októbri je to výsadba cibuľovín, ktoré budú kvitnúť budúcu jar, ale tiež príprava záhrad na chvíľu odpočinku, november bývajú posledné svadby, ale tiež spomienkové vence, kurzy. Začiatkom decembra ešte vo fóliovníku nájdeme zopár kvitnúcich chryzantém, zrazu sú Vianoce a my čakáme na prvé čemerice,“ vyratúva.
Samotná farma vo svojej „kvetinovej“ podobe funguje prvý rok, preto to Veronika hodnotí ako skúsenosť. Kvety už má za tie roky prirodzene „v oku“: „Pár rokov, ale pestujeme spomínané levandule, chryzantémy, tulipány i narcisy. Postupne pribudli georgíny, cínie, astry, ruže, hrachor, pivónie. Veľa rôznych lúk (políčiek s lúčnymi kvetmi - pozn. red.) a slamienkové záhony.“
V kvetinovej záhrade sa darí i kvetom ako amarnat, rimbaba, mak, slnečnica, ale i menej známym rastlinkám. Napriek nabitému programu si uchmatla trochu času a na tento rok posiala veľké množstvo černuchy a rudbekií. Kvetinová záhrada toho naozaj asi skutočne veľa znesie, ako aj ľudia pracujúci v nej.
Za kvetmi môže byť viac, stačí si to uvedomiť
Kvety aj po rokoch znamenajú pre Veroniku veľa. Dostatok skúseností v nej vytvoril akési pozitívne nadobudnutie, za ktorými sú, ako inak, už spomínané kvety: „Kvety sú práca. Vsadené do prostredia, prírody, interiéru či exteriéru, sú pre mňa osobne možnosťou ich pozorovať, spoznávať, pýtať sa. Sú súčasťou, kulisou, ktorá tvorí dojem z prostredia. Ideálne ak to, že sa v tom prostredí cítite dobre, nepripíšete kvetom, burine - akýmkoľvek rastlinám, lesom - iba ho nadobudnete, podvedome - aj vďaka kvetom.“
Ako už načrtla k prírode patrí aj burina, no pri nej sa nemračí a viaže ju do rôznych kytíc. „Ó, áno! S burinou sa naše kytice kamošia. Sú to rôzne trávy, bodliaky, pálky. Dlhé roky bol mojím obľúbencom zlatobyľ kanadsky,“ nadchýna sa.
Kvety nemusia putovať cez pol sveta
Kytice viažu na objednávku a kvetinová farma toho ponúka dosť. „Veľká časť kytíc je však zmesou toho, čo nám práve ponúka záhrada. Viacerí, ktorí už od nás kyticu dostali, alebo ju niekomu darovali, si už kvety zvolili, prípadne už sami vieme, čo sa tomu danému zákazníkovi páči,“ hovorí. Kvety dokážu viazať nielen pre radosť a pre spríjemnenie priestoru - boli už ozdobou na nejednej oslave a svadbe.
„Klasické kvetinárstva“ ponúkajú množstvo kvetov zo zahraničia, no podľa Veroniky nás dokážu uspokojiť aj „naše“ kvety a popritom urobíme oveľa viac, ako nám práve môže prebehnúť hlavou: „Myslím, že kvety nemusia precestovať pol sveta. Veľká časť z nich sa dá vypestovať aj u nás. Tiež je to o podpore lokálneho trhu, udržateľnosti, zodpovednosti, budovaní komunity. Je to zmes vplyvov, ktorá nám dáva zmysel.“
Nám, laikom, to na záver nedalo a zisťovali sme, akú kyticu vie „vyčarovať“ počas Valentína. „Čemerice! A aj keby nekvitli, tak suché konáre s lišajníkom potešia tiež a v teple domova možno aj rozkvitnú,“ radí nám.
Nenachytali sme ju ani na zimu. „Ihličie, brečtan, imelo, konáre, tráva. Omrznuté šípky. Príroda žije aj v zime. A kytica sa zviaže takmer sama,“ pripomína. Príroda opäť dokázala, že si vie pomôcť sama.