Dobré noviny
Čo to je? Divokých predchodcov bežných druhov ovocia a zeleniny by ste nespoznali
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Čo to je? Divokých predchodcov bežných druhov ovocia a zeleniny by ste nespoznali

Keď sa nabudúce zahryznete do vodného melóna alebo kukurice, zamyslite sa, že nie vždy chutili takto skvele.

BRATISLAVA 13. júla - Väčšina rastlín je pre človeka jedovatá. Tie, ktoré sú jedlé, naši predkovia kultivovali po tisícky rokov pre ich chuť či výživové látky. Vďaka selektívnemu šľachteniu zmenili veľkosť, tvar, a dokonca majú aj inú chuť.

Keby sme mali v obchodoch regály plné predchodcov ovocia a zeleniny, je dosť možné, že by sme len hádali, čo je čo. Posúďte sami.

Vodný melón

V lete nič nepadne lepšie ako dokonale zrelý šťavnatý červený melón. A hoci je sladký a chutný, nejde o ovocie, ale o zeleninu z čeľade tekvicovitých a pôvodom z Afriky. V púštnych a polopúštnych oblastiach bol pre tamojších ľudí významným zdrojom vody.

Prvé zmienky o jeho výskyte v Európe sa objavili v Taliansku. Pri odkrývaní bájnych Pompejí sa dokonca našli nástenné kresby, ktoré svedčia o tom, že už v dávnej minulosti Európania melón poznali a s chuťou ho konzumovali.

Me
Melóny sa začali kultivovať v Egypte neskôr v Indii.  Foto: Wikimedia/Dezidor

Divý melón

Dnes je rozšírený po celom svete.  No ako vyzerali v minulosti? Taliansky maliar Giovanni Stanchi zo 17. storočia zobrazuje melón, ktorý vyzerá prekvapivo odlišne od moderných melónov, ako zdôrazňuje Vox.

Prierez v obraze, ktorý sa vytvoril medzi rokmi 1645 a 1672, má spletité tvary, ktoré vytvárajú v jeho vnútri trojuholníky v tvare koláča.

Vodný melón na obraze zo 17. storočia.
Melón na obraze zo 17. storočia. Foto: Christies

Prostredníctvom stoviek rokov domestikácie sme zmenili menšie vodné melóny so svetlejším vnútrom na väčšie a červenejšie verzie. Pri niektorých druhoch sme dokonca dosiahli to, že nemajú v sebe semienka.

Banán

Odhaduje sa, že prvé banány boli kultivované pred 7000 až 10 000 rokmi v oblasti dnešnej Papua Novej Guinei. Pestovali sa aj v juhovýchodnej Ázii. Moderné banány pochádzajú z dvoch divých odrôd, Musa acuminata a Musa balbisiana, ktoré mali veľké tvrdé semená podobné tým na fotografii.

Plody banánov divého typu majú početné veľké, tvrdé semená.
Plody banánov divého typu majú početné a veľké, tvrdé semená. Foto: Genetic Literacy Project

Dnešné banány, ktoré si bežne zakúpime v obchode, majú oveľa menšie semena a sú výživnejšie.

Banány ako ich poznáme dnes.
Banány ako ich poznáme dnes. Foto: Pixabay/stevepb

Mrkva

Mrkva musela prejsť dlhou cestou, než sa z nej napokon stal oranžový pokrm. Rastlina, z ktorej bola vyšľachtená mrkva, bola pôvodne slonovinovo biela. Pôvodnú mrkvu domestikovali v strednej Ázii približne v roku 900. Zelenina bola vtedy fialová a žltá.

Mrkva nebola vždy oranžová.
Mrkva nebola vždy oranžová. Foto: Genetic Literacy Project

Našťastie, poľnohospodári vyšľachtili tenké biele rozvetvené korene so silnou príchuťou na dnešnú chutnú oranžovú mrkvu, bez ktorej si nevieme predstaviť nedeľný vývar.

Mrkva.
Mrkva. Foto: Pixabay/congerdesign

Kukurica

Asi najznámejším príkladom selektívneho šľachtenia je severoamerická kukurica cukrová. Spôsob jej domestikácie je jednou z najväčších záhad genetiky.

Predpokladá sa, že kukurica vznikla vývojom a selekciou z teosintu (skupina amerických tráv z rodu Zea), na ktoré sa dnes kultúrna kukurica príliš nepodobná. Na rozdiel od ostatných kultúrnych plodín nie sú známe žiadne medzistupne medzi divokým predchodcom kukurice a kultúrnou plodinou.

Kukurica.
Súčasná podoba kukurice. Foto: Pixabay/keem1201

Súčasné teórie predpokladajú, že kukurica „vznikla“ niekedy medzi rokmi 4000 – 3000 pred Kr. v údolí rieky Balsas. Vedú sa spory o tom, či išlo o postupný proces, alebo o náhodnú udalosť.

S niektorými druhmi teosintu sa môže kukurica krížiť, no kríženci majú väčšinou zníženú životaschopnosť. Napriek tomu sa predpokladá, že v Strednej Amerike dochádza k prenosu génov medzi populáciami teosintu a kukurice.

Divá kukurica.
Divá kukurica. Foto: Genetic Literacy Project

Kukurica je dnes 1000-krát väčšia ako pred 9 000 rokmi a oveľa ľahšie rastie a šúpe sa. Cukor tvorí 6,6 percent kukurice, zatiaľ čo v pôvodnej kukurici je 1,9 percenta cukru. Približne polovica týchto zmien nastala od 15. storočia, keď ju začali pestovať európski osadníci.

Paradajky

Polemiku, či sú paradajky zelenina, alebo ovocie, radšej vynecháme. Vedci dokonca stále nemajú jasno ani v tom, či k ich domestikácii došlo v oblasti Peru, alebo to bolo v Mexiku.

Divá paradajka.
Divá paradajka. Foto: Wikimedia/plutonature333

Pôvodní predkovia súčasných paradajok majú veľkosť dnešných „cherry“ a sú žltej farby. Divoké paradajky Solanum pimpinellifolium, ktoré sú známe ako ríbezľové paradajky, stále môžete nájsť rásť v Ekvádore a v Peru.

Vie sa, že už Aztékovia 500 rokov pred Kristom pestovali paradajky pre konzum. Pôvodní obyvatelia Južnej a Strednej Ameriky dokonca považovali semienka paradajok za účinné afrodiziakum. Do Európy sa dostali paradajky v 16. storočí. Na juhu starého kontinentu sa rýchlo udomácnili, no ešte dlho si hľadali svoju cestu vo zvyšku Európy.

Jedovaté jablko

Ešte v 18. storočí sa paradajkám hovorilo jedovaté jablká. Verilo sa totiž, že mnoho aristokratov sa potom, čo ich skonzumovalo, otrávilo a zomrelo. Toto neblahé označenie dostala paradajka neprávom.

Paradajky.
Paradajky. Foto: Pixabay/Couleur

V období renesancie sa veľa používal cínový riad, ktorý obsahoval vysoký podiel jedovatého olova. Keďže plody paradajky majú kyslé pH, po kontakte s týmto riadom dochádzalo k uvoľňovaniu olova, ktoré následne spôsobovalo otravy aj úmrtia účastníkov aristokratických hostín.

Zdroj: Science AlertFarma Kameničany

Už ste čítali?