Muž, ktorý dal Slovensku Horalky, ich vymyslel vďaka chybe pri výrobe Tatraniek
Kultová slovenská pochúťka má už viac ako 50 rokov. Za jej vznikom stojí príbeh muža - robotníka, ktorý vymyslel jedinečnú receptúru.
BRATISLAVA 28. júla (Dobré noviny) - Čo je jednou z najobľúbenejších pochutín Slovákov či Sloveniek? Nie je to ani parenica, ani bryndza či mastný chlieb s cibuľou. Sú to HORALKY. A dalo by sa povedať, že Slováci sú národom Horaliek, ročne ich pekáreň Sedita vyrobí až 160 miliónov kusov.
Ako je možné, že ani po čase nestrácajú svoju popularitu a výrobcovia ich nenahradia iným keksom? V období socializmu skutočne nebolo na výber z tisícok čokolád či keksov, ako je tomu dnes. V obchodoch ste našli Horalky a zopár iných sladkostí. No aj o pár rokov neskôr, keď k nám začali prúdiť rôzne zahraničné sladkosti, sme zostali aj naďalej verní klasike. Nič sa nezmenilo, stále ich mamy balia deťom do školy a aj naďalej ich berieme so sebou na dlhé prechádzky.
Bola za tým náhoda
Tradičná receptúra Horaliek vznikla v roku 1965. Uplynulo už teda 53 rokov, no napriek tomu chutia Horalky stále rovnako.
„Horalky vznikli úplnou náhodou. Na trhu neboli lieskové orechy do Tatraniek, tak sa musela pozmeniť ich receptúra. Do plnky sa museli primiešať arašidy a zmenou receptu sa musel zmeniť aj názov. Táto náhoda priniesla na svet Horalku,“ opísal stručne Ján Kosturiak, jeden z priateľov Štefana Kassaya.
„Za Horalkami vidím aj môjho priateľa, nesmierne vzdelaného a pracovitého človeka, Štefana Kassaya. Fascinuje ma jeho nadhľad, ale aj detailné skúmanie vecí. Píše knihy o podniku a podnikaní, za ktorými je vyše 20 rokov tvrdej práce a štúdia. Vie však aj konštruovať na počítači, sústružiť, frézovať a vyrobiť si napríklad vlastný nábytok. Nepoznám človeka, ktorý by mal takú sebadisciplínu v živote ako on – starostlivo naplánovaná práca a šport,“ uviedol Kosturiak pre portál Podnikaj a ži!.
Štefan Kassay - to je meno, ktoré vdýchlo život nenahraditeľnej sladkosti. Narodil sa 11. júla 1941 v Miškolci. V roku 1958 sa vyučil za sústružníka v Banskej Bystrici. A v tomto odbore pracoval v Opravovniach poľnohospodárskych strojov v Košiciach. Nasledovala práca konštruktéra a potom povinná dvojročná základná vojenská služba. Po nej sa mladý Štefan vracia do školských lavíc, aby si dokončil maturitu a pokračuje ďalším štúdiom na technickej univerzite.
Ako sa k tejto práci dostal?
Rok 1968 bol prelomovým pre celú bývalú republiku vrátane mladého Štefana. Vydáva sa na dlhú cestu redaktora pre vedu a techniku. Popri práci neprestal študovať, tentokrát študuje na Karlovej univerzite v Prahe, kde neskôr získal diplom doktora filozofie. Prichádza obdobie pred vznikom Slovenska, keď sa Štefan Kassay stáva spoluvlastníkom Pečivárni Sereď a Figara Trnava. Obe firmy sa stávajú súčasťou I.D.C. Holding, a.s., z ktorej je dnes najvýznamnejší producent cukroviniek a trvanlivého pečiva na Slovensku. V pekárňach I.D.C Holding sa vyrábajú niekoľko rokov tradičné slovenské sladké výrobky ako napríklad: Tatranka, Mila, Lina, či Vesna.
„Priniesol mi to život. Dlhú dobu ma zaujímal výrobný proces Horaliek alebo iných sladkostí. Dlhodobo som sa zaoberal teóriou riadenia, v tomto smere som sa vlastne vzdelával v inžinierskom štúdiu a ďalej v kandidátskej a doktorskej dizertačnej práci. Sladkosti neboli to, čo ma fascinovalo, bola to ich výroba,“ povedal o svojich začiatkoch podnikania Kassay.
Receptúra dodnes nie je verejnosti známa, no stojí za ňou príbeh robotníka, ktorý do všetkého, čo robil, dával maximum úsilia.