Psychológ: Nie sme zvyknutí chváliť a iba kritizujeme. Preto ľudí postihuje syndróm vyhorenia
K syndrómu vyhorenia môžu viesť spoločenské podmienky, ktoré ohrozujú väčšinu ľudí, ale aj osobnostné predpoklady.
BRATISLAVA 17. júla - V spoločnosti orientovanej na výkon a úspech sa mnohí ocitnú v situácii „vyhorenia“. Nielen o syndróme vyhorenia, ale aj o tom, aké nároky na nás kladie moderná spoločnosť, sa Marián Balázs vo svojej relácii KRIŽOVATKY zhováral s psychológom Martinom Milerom.
Syndróm vyhorenia sa v našom slovníku začal vyskytovať približne pred 15 rokmi, hoci Martin Miler priznáva, že sme o ňom počuli iba zo zahraničia. Syndróm vyhorenia bol odborníkmi popísaný približne v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a aktívne sa o ňom hovorí približne od polovice osemdesiatych rokov. Nároky modernej spoločnosti však syndróm vyhorenia postupne priniesli aj k nám.
Vyhorenie je choroba
„Je to súbor rôznych ťažkostí, ktoré človek môže pociťovať a ich zdrojom je práca. Sú to veci týkajúce sa únavy, nechuti ísť do práce, ale dalo by sa povedať, že je to proces strácania zápalu pre prácu, ktorú inak ľudia robia radi a veľmi oduševnene. Z hľadiska rôznych podmienok sa však cítia nejakým spôsobom ‚vyhorení‘ - cítia únavu a nevedia sa regenerovať ani počas dlho trvajúcej dovolenky. Zároveň sa ale stávajú aj také veci, že ľudia zabudnú na nejaký termín, často majú pocit zaplavenia povinnosťami, klesá aj samotný výkon a spokojnosť s fungovaním v práci. V najhoršom štádiu ten človek nie je vôbec schopný ísť do práce,“ popísal syndróm vyhorenia Miler.
Syndróm vyhorenia je vedený v medzinárodnej klasifikácii chorôb, nepatrí však medzi duševné poruchy. Naväzuje sa však naňho aj zvýšená chorobnosť ľudí - vyhorení ľudia sú častejšie práceneschopní, sú náchylní na rôzne nádchy, prechladnutia a podobne.
Mnohé príznaky syndrómu vyhorenia však môžeme bežne pociťovať aj jednotlivo a nemusíme pritom trpieť syndrómom vyhorenia. To, že sme v určitej etape života viac unavení, nemusí znamenať, že trpíme syndrómom vyhorenia. Ako teda rozoznať bežnú situáciu, ktorá s vyhorením nemá nič spoločné a kedy už možno hovoriť o vyhorení? Podľa Milera je rozhodujúce, že by malo ísť o komplex ťažkostí, nie iba o jednotlivú ťažkosť. „Zároveň sa ale tieto ťažkosti musia zhoršovať. Ak sa nám aktuálne nechce vstať do práce, nebude to ešte o vyhorení. Ale ak sa to deje systematicky, dlhodobo, pribúdajú ďalšie ťažkosti a nezlepšuje sa to, naopak sa to zhoršuje, tak už môžeme hovoriť o syndróme vyhorenia a je na mieste to riešiť,“ povedal pre Dobré noviny Martin Miler.
Ak už človek na sebe pozoruje príznaky syndrómu vyhorenia, najjednoduchšie je vyhľadať všeobecného lekára a symptómy mu popísať. Praktický lekár následne zváži potrebu vyšetrenia u psychológa alebo psychiatra. „Dobrý psychiater vie rozlíšiť, či pacient potrebuje lieky alebo postačí psychoterapia,“ myslí si Miler a upozorňuje, že ľudia, ktorí sú vo vážnejšom stave, navštevujú paralelne psychológa, ktorý im poskytuje psychoterapiu, aj psychiatra, ktorý nariadi a kontroluje medikamentóznu liečbu.
Viac kritizujeme, než chválime. Preto „vyhárame“
K syndrómu vyhorenia môžu viesť spoločenské podmienky, ktoré ohrozujú väčšinu ľudí, ale aj osobnostné predpoklady. Spoločensky je ohrozená väčšina zamestnancov, keďže v práci sa očakáva vysoký výkon a ekonomická záťaž na moderný život je pomerne významná. Oveľa významnejšie sú však ohrození ľudia, ktorí majú vysoké ambície a nevedia oddychovať, pretože to považujú za premárnený čas. U týchto ľudí je pomerne zložité saturovať ich potrebu uspieť finančnými podmienkami, pretože omnoho viac potrebujú uznanie a rešpekt. Týmto ľuďom paradoxne môžu pomôcť správne vyškolení manažéri, ktorí vedia správne komunikovať so svojimi podriadenými. „Ideálny pomer je tri ku jednej. Na jednu negatívnu kritiku by mali prislúchať tri pozitívne ocenenia zamestnanca. My však nie sme zvyknutí hovoriť o tom, čo funguje, skôr kritizujeme to, čo nefunguje,“ myslí si psychológ Miler a zároveň uvádza, že komunikácia s podriadenými je vecou firemnej kultúry, ktorú si organizácia vybuduje.
Vyhorením sú však veľmi ohrozené aj „pomáhajúce profesie“ - učitelia, lekári, zdravotné sestry, psychológovia či sociálni pracovníci. Výnimkou nie sú ani manažérske pozície, od ktorých sa očakáva časté riešenie rôznych konfliktných situácií.
Ako by mohol ohrozený zamestnanec predchádzať syndrómu vyhorenia? Ideálne je pre týchto ľudí udržiavať si odstup a nadhľad nad prácou. Je taktiež dôležité vyvážiť pracovný a súkromný život. Miler si tiež myslí, že je vhodné nebrať veci až tak vážne, čo je ideálna prevencia pred vyhorením. „Dôležitý je aj pohyb a pobyt s ľuďmi, ktorých máme radi a pri ktorých vieme zabudnúť na prácu. Ideálna je chôdza, pretože po státisícročia je to pre človeka najprirodzenejší pohyb,“ radí psychológ.
Manuálne pracujúci nevyhoria
K syndrómu vyhorenia nepochybne prispievajú aj pracovné podmienky zamestnancov. Výnimkou preto dnes nie sú pracoviská, ktoré dbajú na duševnú pohodu svojich zamestnancov. Firmy umožňujú zamestnancom využiť oddychové miestnosti, podporujú cvičenie v práci či dokonca hranie hier a iné fyzické aktivity. „Tí ľudia sú potom aj v druhej polovici dňa dostatočne výkonní,“ hovorí Miler.
Psychológ upozorňuje ešte na jednu zaujímavosť, ktorá potvrdzuje, že nedostatok pohybu a sedavé zamestnanie sú príčinou syndrómu vyhorenia. „Pri manuálnych prácach nepozorujeme syndróm vyhorenia. Ak sa človek fyzicky ‚narobí‘, môže uňho nastať nejaké prepracovanie, ale fyzicky je telo oveľa lepšie regenerovateľné, než psychicky,“ upozorňuje Martin Miler.
Viac sa dozviete z priloženého video rozhovoru.
