Dobré noviny
Mladý Slovák Milan už precestoval 47 krajín. Prezradil, ako sa dá roky cestovať po svete, aj keď nemáte stabilnú prácu
Dominika Dobrocká
Dominika Dobrocká

Mladý Slovák Milan už precestoval 47 krajín. Prezradil, ako sa dá roky cestovať po svete, aj keď nemáte stabilnú prácu

Milan si plní svoje sny každý deň
Milan si plní svoje sny každý deň — Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

Svoj život sa rozhodol prežiť naplno. Milan je mladý muž, ktorý prešiel obrovský kus Zeme a so svojimi cestovateľskými zážitkami sa pravidelne delí s fanúšikmi. 

Milan Bardún je mladý, príjemný a zcestovaný muž, ktorý sa rozhodol zmeniť svoj život. K cestovaniu inklinoval odjakživa a nezostal len pri snívaní. Jedného dňa kúpil letenky a odišiel na niekoľko mesiacov. Oplatilo sa. Založil vlastný blog a o svojich bláznovstvách a zážitkoch sa rozhodol písať. Podporu našiel vo svojej rodine, priateľoch aj vo svojich fanúšikoch. Jeho odpovede sú naozaj pútavé a hneď pri prvej vete je jasné, že ide o človeka, ktorý našiel zmysel svojho života a šťastia.  

Milan prezraď nám, kedy si začal cestovať a čo ťa k tomu priviedlo?

Myslím si, že to musí mať človek v krvi. Napríklad môj brat nie je do cestovania tak zažratý ako ja. Pamätám si, keď sme spolu išli do Amsterdamu a hneď po príchode do hotela si ľahol na posteľ, že sa mu nechce ísť von. Ja som nevedel od radosti, čo vidieť skôr a on si užíval pohodlnú posteľ.

Kedy som začal cestovať? Hm, to je ťažko povedať. Neviem, rátam za cestovanie aj dovolenky s rodičmi, keď som bol malý? V tom prípade to bolo už vo veľmi skorom veku. Ak ale myslíš takéto skutočné cestovanie, kde sa sám vyberiem na opačnú stranu sveta, to začalo niekedy na začiatku vysokej školy. Pamätám si, že väčšinu diplomovky som napísal počas 10-hodinového letu na Kubu.

Vždy to bol trošku problém, keďže som si medzi prednáškami odskočil na Bali či do Maroka. Vždy som to dáko ukočíroval a skončil s Ing. titulom zo záhradnej architektúry a krajinného plánovania. Dnes sa tomu ale nevenujem. Avšak, cestovanie mi za to všetko stálo. Myslím si, že každý Slovák by mal minimálne raz za život skúsiť existovať dlhšiu dobu v zahraničí.

Batu Caves Temple v Malajzii
Batu Caves Temple v Malajzii Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

Aké dlhé sú tvoje cesty?

Už nie tak dlhé, ako kedysi. Pamätám si, ako som strávil pol roka cestovaním po Austálii, Filipínach, Fidži, Havaj, Thajsku a pod. Videl som veľa krásnych miest, no pol rok bol pre mňa veľmi dlhá doba a chcel som ísť domov. Moja aktuálna cesta, na ktorej som teraz, bude trvať štyri mesiace a domov sa vrátim v marci z Los Angeles. Musím sa tam nejak preštrikovať z Kolumbie, cez všetky tie karibské krajiny s tyrkysovým morom – challenge accepted. Budúcu zimu chcem tráviť Vianoce doma, keďže som vymeškal už dvoje. Určite ale pôjdem niekam do tepla, no buď pred, alebo po Vianociach.

Aké krajiny si už navštívil?

V čase odpovedania na tento rozhovor som navštívil 47 krajín na všetkých kontinentoch, okrem Antarktídy. Čoskoro idem do Panamy, Kostariky a Mexika, čiže počet navštívených krajín stúpne na 50.

Grand Canyon v Arizone
Grand Canyon v Arizone Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

Ktorá z nich bola podľa teba najbezpečnejšia a naopak, ktorá bola najnebezpečnejšia?

Myslím, že najviac nebezpečná krajina, v ktorej som bol, je jednoznačne Keňa. Tam som sa bezpečne necítil ani trochu a pamätám si, ako sa ma recepčná na hoteli v Nairobi opýtala „To si ty, koho včera prepadli pred hotelom?“. Nie, ďakujem. Možno dám Keni v budúcnosti druhú šancu, no nateraz som ju z môjho cestovateľského listu vyškrtol. Naopak, najbezpečnejšie som sa cítil na Novom Zélande a v Austrálii. Práve Austrália je asi moja najobľúbenejšia krajina, v ktorej by som vedel žiť. Keby len nebola tak ďaleko, že?

Brusel
Brusel Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

V ktorej krajine si sa stretol s najväčšou pohostinnosťou a ústretovosťou?

Spravidla sú to dva druhy krajín. Krajiny veľmi chudobné a krajiny veľmi vyspelé. Zlatý stred (kam patrí aj Slovensko) je často veľmi neústretový a neochotný. Veľmi milí ľudia sú v Thajsku – to ti potvrdí každý, no tiež v Kolumbii či Indonézii.

Prekvapený som bol aj ústretovosťou Austrálčanov a o Američanoch ani nemusím hovoriť – tí majú služby a ochotu ľudí asi na najvyššej úrovni na svete, ktorú som kde videl. Na Slovensku máme ešte veľa toho doháňať, najmä v menších mestách, kde sú služby a ochota personálu na katastrofálnej úrovni a treba na nich pracovať. Častokrát som sa pýtal samého seba „Za toto naozaj platím?“. Zafajčené izby a recepcie hotelov sú u nás, žiaľ, realita. Raz ma jeden recepčný v hoteli na Východnom Slovensku nazval „Blavákom“ a urazil sa, keď som si s nim nechcel pripiť. Pardon?

Maldivy
Maldivy Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

Na svojich cestách nepochybne narážaš aj na chudobu. Ako to vnímaš? Myslíš, že sú títo ľudia šťastní aj napriek tomu, ako žijú?

Nuž, áno. Spočiatku som sa necítil dobre, keď som videl chudobných ľudí na uliciach, prostitútky opierajúce sa o múry, čakajúce na klientov. Avšak časom som to spracoval. Obvykle je to chyba nastavenia daného štátu a politiky, že má v krajine tak veľa chudoby.

Či sú šťastní, je diskutabilná otázka. Ak nemáš na chleba pre dieťa, šťastný nie si. Ono, hovorí sa, že chudobní ľudia sa usmievajú najviac. Najčastejšie to je ale pre to, lebo úsmev je to posledné, čo majú. Kto je šťastnejší? Ten, čo si môže kúpiť teplú večeru, alebo ten, kto sa usmieva? Asi som si odpovedal. Nie, šťastní nie sú.

Gruzínsko
Gruzínsko Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

Určite sa stretávaš s otázkou, odkiaľ pochádzaš. Majú ľudia často problém s tým, že vôbec nevedia, kde sa naše malé Slovensko nachádza?

Slovensko má celý svet zafixované ako Československo. Často to prirovnávam ku Kolumbii, ktorú má zas každý zafixovanú ako drogový raj. A predsa, ani jedno, ani druhé nie je pravda už nejaký ten rok.

Najčastejšie sa stretávam s reakciou, že „Áno, videl som film Hostel“. Pamätám si vtipnú príhodu z Maroka, kde som bol v Marrákeši na známom námestí Jeema-el-Fna a predavač mi chcel nanútiť jeden z tých ich gigantických kobercov, ktoré nikto nepotrebuje. No a hovorím mu, že „Ujo, ja som zo Slovenska. Ten koberec sa mi nezmestí do príručnej batožiny.“ A ujo len „Jasné, Slovensko. Máte krásne pláže.“

Nie jedného z čitateľov by ale zaujímalo, ako svoje cesty stíhaš financovať?

Živím sa na internete a venujem sa destinačnému marketingu a manažmentu. Z veľkej väčšiny ma živí môj, cestovateľský blog Bez Mapy ktorý trhá Slovákov z kancelárskych stoličiek už od roku 2013. Založil som ho úplne náhodou, keď som študoval v Estónsku a nevedel, čo s voľným časom. Zimný semester v Tartu sa niesol v znamení -24 stupňov a krátkych dní. Tak vznikol môj blog, ktorý aktuálne patrí medzi najčítanejšie na Slovensku. Ďalej fungujem ako externý copywriter a spolupracujem aj s rôznymi turistickými organizáciami, cestovnými kanceláriami a leteckými spoločnosťami.

Ak si ale myslíš, že pracujem z pláže v Mexiku a popritom pijem Mojito, nie je to pravda. Veľa času trávim v kaviarňach, kde je rýchly internet a pohodlie. Z toho dôvodu sú moje cesty dlhšie, keďže si musím vyhradiť aj dni, kedy musím reálne sedieť za počítačom. Ako napríklad teraz – na tento rozhovor odpovedám z Kolumbie.

Nový Zéland
Nový Zéland Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

Čo je rozhodujúce pri výbere destinácií?

Ja vždy hovorím, že si destinácie nevyberám, vyberajú si mňa. Najčastejšie chodím tam, kde sú lacné letenky. Nebol by som teraz v Kolumbii, ak by nebola akciová letenka z Európy. Neletel by som naspäť domov z Los Angeles, ak by nestála letenka 190 €. Je to skôr také, že sa nechám unášať vetrom a idem tam, kde som ešte nebol. Samozrejme, že mám svoje obľúbené a menej obľúbené krajiny, no to sa mi páči na tomto svete. Aký je veľký a rozmanitý.

Momentálne sa teda nachádzaš v Kolumbii, aké to tam je?

Bezpečné! Najčastejššia otázka, ktorú dostávam ohľadne Kolumbie je, či sa tu nebojím byť sám. Nie, nebojím. Kolumbia mala svoje temné obdobie, ktoré sa však skončilo zhruba pred desiatimi rokmi. Aj keď je stále označovaná za najnebezpečnejšiu krajinu na svete, nesúhlasím s tým. Žijú tu normálni ľudia, deti, čo chodia do školy, matky, predavači, šoféri a je tu veľa turistov. Aktuálne som v hlavnom meste - Bogote a, samozrejme, má svoje nebezpečné časti ako každé mesto. Prečo by som ale do nich chodil, že?

Ostrov Malapascua, Filipíny
Ostrov Malapascua, Filipíny Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

Nemáš strach cestovať sám? Ako na tvoje rozhodnutie, že budeš cestovať, reagovala rodina?

Nebojím sa cestovať sám, keďže ľudia sú úplne všade. Moja rodina si na to zvykla, máme v mobile všetci nainštalovanú takú aplikáciu, ktorá ukazuje mame moju aktuálnu polohu kdekoľvek na svete. Na druhej strane, na svojom cestovateľskom blogu Bez Mapy pridávam články niekoľkokrát týždenne, rovnako aj na Facebook a Instagram. Mama sa mi minule smiala, že sme boli viac v kontakte, keď som bol v Austrálii ako v Bratislave.

Kolumbia, Bogota
Kolumbia, Bogota Foto: Facebook/Cestujeme bez mapy

Čo by si poradil ľuďom, ktorí by chceli cestovať tak ako ty?

Môžem im poradiť, aby sa nebáli – to znie trochu ako klišé, že? Ale teraz vážne. Netreba veriť všetkému, čo sa píše v novinách a hovorí v médiách. Áno, bez vetra sa lístok nepohne, no čo sa týka niektorých médií, často sa lístok hýbe neúmerne k vetru. Ja cestujem dlhodobo a väčšinou odpočívam doma. Neviem, či by niekomu vyhovoval takýto štýl cestovania, no prečo ho neskúsiť? Živiť sa na internete môže prakticky každý, kto ovláda internet banking a vie, čo je internet. Začať je ľahké, no vydržať je omnoho ťažšie.  

Už ste čítali?