Ostali napriek hrozbám. Toto sú ľudia, ktorí nikdy neopustia Černobyľ
Všetci nám hovorili, že ak neodídeme zomrieme na rakovinu a ktovieaké iné choroby. My sme však vedeli, že ak odídeme, zabije nás smútok.
Pred tridsiatimi rokmi 26. apríla 1986 postihlo východnú Európu obrovské jadrové nešťastie. Výbuch elektrárne v Černobyle na dlhé roky zmenil tvár miesta, ktoré bolo kedysi považované za pýchu Ukrajiny a celého socialistického bloku. Zem nikoho, bez ľudí, zvierat a bez nádeje.
Aj keď to znie neuveriteľne, našlo sa zopár ľudí, ktorí útek považovali za zradu zeme, v ktorej vyrástli, a v ktorej chcú byť pochovaní. Toto sú oni.
Zo 116-tisíc obyvateľov, ktorí žili v okolí elektrárne v časoch jej najväčšej slávy, dnes ostalo len niečo vyše 120 jednotlivcov. Uvedomujú si všetky riziká a hrozné dôsledky katastrofy, no aj napriek tomu zostali. Väčšina z nich sú ženy okolo osemdesiatky. Hoci sú pre celý svet raritou a možno aj samovrahmi či čudákmi, ide o obyčajné ženy, ktoré celý život tvrdo pracovali a modlili sa s pokorou k Bohu.
Stále je to domov
„Keď nastala evakuácia a všetci z mesta utekali ako blázni, my sme sa potajomky plazili krovím späť do našej dedinky. Vtedy nás zazrel vojak, namieril na nás zbraň a povedal, že sa nesmieme vrátiť. My sme mu odvetili, že ak sa my nesmieme vrátiť, potom nás on musí zastreliť, inak nikdy neprestaneme hľadať cestu späť domov,“ povedala Hana Zavornyová, ktorá zamorenú oblasť neopustila od detstva.
Stalin horší ako ožiarenie
„Žijem tu od narodenia a mám dávno po osemdesiatke, všetci sa ma pýtali, či sa chcem zabiť a že to je hriech ostať tu. Ja som ale vedela svoje a omnoho viac ako radiácie sa bojíme, že nebude dobrá úroda. Hlad je najhoršia choroba,“ hovorí jedna z najstarších bábušiek – ako zvyknú ľudia tieto starenky nazývať.
„Prežila som hladomor za Stalina a to bol ten najhorší údel, aký človek môže zažiť. Naučilo nás to vážiť si zem, ktorá prináša úrodu. Ľudia hovoria, že táto pôda je jedovatá, ale nám prináša úrodu a život. Iba hlupák by sa ruhal!“
Smútok je horší ako rakovina
Odborníci sa zhodujú, že pobyt v zamorenej oblasti si vždy vyberie svoju daň. Človeka skôr alebo neskôr dostihnú zdravotné problémy, z ktorých najčastejším je rakovina štítnej žľazy. „Každý sa nás pýta, ako sa cítime. Novinári sem chodili každý týždeň aby zistili, či už sme konečne pokapali,“ hovorí so smiechom jedna z bábušiek. „Áno, sme staré a zdravie nie je čo bývalo. Tak to na svete chodí. Tí, čo odišli však dopadli omnoho horšie. Zabil ich smútok a to sa nám nikdy nemôže stať,“ zhodne tvrdia staré ženy, posledné zástupkyne ľudského pokolenia v Černobyle.
