Povedzte doma, že je tu bezpečne, hovoria európskym turistom Iránci
Pijú nelegálny alkohol, za benzín platia 20 centov a tvrdia, že je u nich bezpečne. Vydali sme sa na cestu do Iránu, aby sme si overili pravdivosť predsudkov v praxi.
„Dávaj si na seba pozor,“ túto vetu zvyknú vysloviť zo zdvorilosti všetci, ktorým práve oznámite, že odchádzate na dovolenku. Ale skúste povedať, že svojich desať dní vyčerpáte cestovaním v Iráne a spomínaná veta dostáva zvláštny podtón. Jadrové zbrane, „niekde tam je vojna“, porušovanie ľudských práv, trest smrti či povinnosť žien skrývať svoje telá – to sú najčastejšie spojenia s Iránom. Pri pohľade z blízka však človek objaví aj krajinu bohatú na históriu a ľudí, pre ktorých je pohostinnosť stále realitou. Nemeckí dôchodcovia už Irán objavili, je čas navštíviť ho skôr, než sa aj ceny zmenia na nemecké.
„Povedzte doma, že je tu bezpečne“
Iránci tušia, akú majú vo svete reputáciu. Už len sledovanie televíznych správ v anglickom jazyku v hoteli prezrádza, ako keby sa celý svet zaoberal iba Iránom a jeho jadrovým arzenálom. V každej reportáži nechýba spojenie „propaganda proti Iránu.“ Domáci vedia, že ste vybavení nelichotivými informáciami, a preto sú ešte viac zvedaví, prečo ste dorazili a čo si o nich myslíte.
Ženy v Iráne nemôžu fajčiť vodné fajky. Vláda takto chcela bojovať za to, aby ženy ako budúce matky, boli v lepšej zdravotnej kondícii. Pravidlo zmenilo akurát to, že začali fajčiť ešte viac. A nielen fajky. Oficiálne existujú čajovne, ktoré sú len pre ženy. Nikto však o žiadnej nepočul. Ali, z menšieho 300-tisícového mesta, však poznal jedno miesto za mestom, kde môžu fajčiť aj ženy a aj v zmiešanom kolektíve. Nerobí mu problém 40 minút šoférovať len preto, aby si cestovatelia mohli odškrtnúť, že mali povestnú iránsku šíšu a sám sa vyberie späť domov. Večer prichádza majiteľ podniku a ponúkne odvoz domov. Nechce riskovať to, že by sme náhodou v pokojnej časti mesta nezohnali taxi na počkanie.
V aute vysvitne, že nie je ani majiteľ a menu nám prišiel preložiť z vlastnej iniciatívy. V podniku potom vlastne len čakal na nás. „Máš dobrú angličtinu,“ chválime asi 40-ročného Mohammeda. „Vždy, keď zbadám nejakého cudzinca, tak si ho odchytím a snažím sa rozprávať,“ vysvetľuje svoju stratégiu učenia sa jazyka. Ukazuje fotky svojej rodiny, priateľov z Francúzska na návšteve a necháva kontakt. Ak by sme čokoľvek potrebovali, mali nejaký problém, alebo sa nevedeli s niekým dohovoriť.
Posolstvo je jasné. Povedať doma, že v krajine nie sú útoky a turisti sa môžu cítiť bezpečne.
Lov na turistov
Vycestovať z krajiny, keď nechcete ísť práve na púť do Mekky či Malajzie, nie je nič jednoduché. Okrem náročnej vízovej povinnosti nie je ani vlastníctvo pasu samozrejmosťou. Dievčatá si ho vybavia ľahko, avšak vycestovať si aj tak väčšina finančne dovoliť nemôže, alebo po tom ani netúžia. Muži sa k svojmu pasu dostanú až po absolvovaní vojenskej služby. Stretnúť cudzinca je niečo výnimočné. Možnosť precvičiť si angličtinu aj mimo školy – lákavá, ale hlavne šanca ukázať seba a krajinu v opačnom svetle, tá sa už nezopakuje. Počet turistov sa za posledné roky citeľne zvýšil. V takom Esfaháne, perle Perzie, stretnete aj rodiny s deťmi a autobusy plné nemeckých a francúzskych turistov. Krajina sa počas posledných dvoch rokoch s nástupom nového prezidenta Hassana Rouhaniho otvorila. Cestovanie je jednoduchšie, víza udelia každému, kto predtým nebol v Izraeli, na počkanie a cena leteniek nikdy nebola nižšia. S počtom turistom narástli aj ceny. To, čo sa dočítate z turistických sprievodcov spred štyroch rokov, dnes už neplatí. Vstupné do mešít a iných pamiatok ako bájneho mesta Persepolis vzrástlo z 50 centov na 4 eurá.
Galéria
Iránska schizofrénia
Iránci každý deň zvádzajú boj medzi tým, čo káže vláda a tým, čo by naozaj chceli. Vznikli tak dva svety. V tom vonkajšom sú veriaci, abstinenti, čistí vo vzťahoch a v tom doma, sa opíjajú nelegálnym alkoholom, majú predmanželský sex a v okruhu priateľov sa neboja povedať, že sú ateisti.
S kúpou alkoholu je to asi také, keď sa na Slovensku chcete dostať k marihuane. Niekto pozná niekoho, kto pozná niekoho a ten sprostredkuje. Fľaša fínskej vodky však stojí aj 50 eur, čo je na krajinu s priemerným 450-eurovým platom dosť a dovoliť si ho môžu len tí lepšie situovaní.
„Itʾs from pig,“ hrdo hlási čerstvý vysokoškolský absolvent Hooman a dáva si do úst slaninu. Najviac ho zaujíma či chutí rovnako aj v Európe. Chceme mu urobiť radosť, tak tvrdíme, že skoro, aj keď sa to skôr podobá šunke ako slanine. Náturu rebela v sebe nezaprie. Teší ho robiť všetko, čo podľa vlády nemôže. Tak si doma zriadil barový pult, v ktorom sa ani nepokúša zamaskovať svoj alkoholový arzenál. Po dvoch fľašiach whisky a blížiacej sa polnoci sa zostava začína rozpadať. Odfarbená blondínka si oblečie sveter, aby zakryla výstrih a holé ramená, vlasy zahalí šatkou a zavolá si taxi. V sekunde je z nej ukážková moslimka. Tvrdí, že nemusí vstávať, lebo vlastne nepracuje, neštuduje, iba po večeroch chodí na party.
Potom sa nechtiac spustí debata o náboženstve. Jeden prehlási, že je ateista, Hooman, že verí v akúsi vyššiu moc a tretí sa síce považuje za moslima, ale je mu to v princípe jedno. Po hodine sa zhodnú na tom, že je to všetkým jedno a je to každého osobná vec. Najviac ich trápi korupcia. Politický systém je tak prehnitý úradníkmi, ktorí sa tam dostali cez známosti a v sekunde nástupu do práce sa bijú o to, kto je väčší moslim. Navzájom sa držia a za istotu teplých štátnych miestečiek podporujú vládnucu stranu a systém. Sťažujeme sa na to isté, len my to voláme sociálna demokracia.
V púšti je dovolené všetko
Mladí z lepších rodín to majú jednoduchšie. Večere môžu tráviť v čajovniach, fajčiť vodné fajky, ísť do kina. Tým, čo však na to nemajú peniaze a už vôbec nie na nelegálny alkohol, ostáva jedinou zábavkou vozenie sa na motorke. Liter benzínu stojí o niečo viac ako 20 centov, ale väčšina starších modelov áut je aj napriek tomu prerobená na LPG. Miera smogu a znečistenia je pre nás nepredstaviteľná. V Teheráne priechody pre chodcov neexistujú, keď sa chcete dostať na druhú stranu prosto vkročíte na vozovku a idete. Základom je nezastaviť a prechádzajúce autá si už nájdu svoju cestičku. „A to ste neboli v Indii? To je hotové šialenstvo!“ znie obhajoba tuzemskej dopravy od nášho Eshana. Zaujíma ma, ako prebieha výučba v autoškole, či už tam im tvrdia, že na červenú netreba stáť, chodcom netreba dať prednosť a väčšinu značiek a čiar ignorovať. „Učiteľ mi len povedal, že keď vidíš miesto, tak tam choď,“ smeje sa, lebo až doteraz mu to nebolo divné.
Vrcholom zábavy domácich je noc strávená na púšti. Bez ohľadu na to, aký stupeň zábavy to bude znamenať pre nás, chceme to vidieť. V púšti boli vybudované stavby, ktoré kedysi slúžili na zásobovanie, alebo ako sklad tovaru. Dnes je z nich hotel. S hotelom však majú spoločné akurát to, že sa tam dá spať. Inak v areály nie sú sprchy a turecké záchody obďaleč za hotelom. V izbách však nie je posteľ iba dvojitá vrstva kobercov. Dvojica Rusov sa začína sťažovať a odmieta spať na zemi, a už vôbec nie s ďalšími šiestimi osobami. Domáci nerozumejú, čo sa im nepáči. Veď zohnať voľnú izbu a ešte cez víkend je takmer nemožné. V jednej z takýchto izieb je väčšia skupina dievčat, v ďalšej zase iba chlapci, v ďalšej aj rodiny s deťmi. Večer sa všetci zídu pri vatre, spievajú a tancujú. Práve tu môžu potajomky piť alkohol, spoznať opačné pohlavie, nových priateľov. V púšti je dovolené všetko. Na naše pomery to neznie ako predstava ideálneho večera, ale práve to zanecháva najsilnejší dojem. Mladí nemajú kam si ísť večer zatancovať, nemajú bary, kde by sa všetci stretli, nemajú miesto, kde môžu ženu pozvať na drink.
Ráno nás minibus berie naspäť do civilizácie. Piati Taliani zo zájazdu sa so mnou lúčia, ako inak než pusinkami. Nezdá sa mi to ako vhodný spôsob rozlúčky na ulici s ohľadom na krajinu a tunajšie mravy, ale nedali sa zastaviť. „Chlapci, nabudúce bez tých pusiniek na ulici, prosím,“ smeje sa sprievodca, „už nie ste na púšti.“
