ZUZANA MAURÉRY: Majme vzdelaných ľudí, hlúpi sú ľahko manipulovateľní
TASR, Dobré noviny
TASR, Dobré noviny

ZUZANA MAURÉRY: Majme vzdelaných ľudí, hlúpi sú ľahko manipulovateľní

Herectvo vyštudovala na bratislavskej VŠMU a získanú teóriu si v praxi otestovala v Radošinskom naivnom divadle, kde pôsobila desaťročie. Už v tom čase však hrala aj na iných scénach.

Na snímke herečka Zuzana Mauréry — Foto: TASR/Michal Svítok

Lásku k spevu zdedila po rodičoch, profesionálnych spevákoch. Herectvo vyštudovala na bratislavskej VŠMU a získanú teóriu si v praxi otestovala v Radošinskom naivnom divadle, kde pôsobila desaťročie. Už v tom čase však hrala aj na iných scénach. Doteraz nakrútila deväť filmov a jej tvár poznajú diváci aj z viacerých televíznych seriálov. "Ako herečka potrebujem pracovať s rôznymi režisérmi, na rôznych žánroch, preto som mala nohu aj v iných dverách," uviedla v rozhovore Zuzana Mauréry. Minulý rok sa toto herecké meno vďaka účinkovaniu v snímke Jana Hřebejka Učiteľka stalo najskloňovanejším nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike.

Nedávno ste získali Krištáľové krídlo, ste laureátka národnej ceny Slnko v sieti, patrí vám ocenenie Igric, výročná cena Literárneho fondu a celý rad ďalších cien. Dávajú vám ocenenia "krídla", sú pre vás dôležité?

Ocenenia sú príjemná spoločenská konvencia, ale napriek tomu sa ich učím prijať s tým, že mi patria. Znamenajú pre mňa možno trochu väčšiu zodpovednosť, človek musí tej cene nejako dostáť, nech je akákoľvek. Keď to zoberiete reálne, napríklad Krištáľový glóbus z karlovarského festivalu - v porote boli piati ľudia, čiže som sa páčila piatim ľuďom. Na druhej strane nedajú sa ohodnotiť dva filmy tou istou cenou, tak dajú trebárs cenu herečke. Keď si to človek všetko pospája, veľmi ľahko pristane na zemi. Ocenenia síce zvýšia kredit, no nie sme v Amerike, že by sa o vás začali producenti trhať.

Herectvo asi nebolo vaším detským snom, v jednom z rozhovorov ste uviedli, že ste ako dieťa chceli byť letuškou, bavili vás jazyky...

Keď dieťa vyrastá v umeleckej rodine, buď kráča v šľapajach, alebo sa zdurí a ide úplne opačným smerom. Letuškou som chcela byť preto, lebo otec pracoval šesť rokov v Košiciach. Aby ma občas videl, mama ma za ním posielala lietadlom, vtedy boli aj letenky lacné. Išla som sama, malé dieťa, lietadlom. Letušky sa o mňa starali, dávali mi cukríky a to sa mi strašne páčilo. Mne sa vôbec páči, keď sa ľudia jeden o druhého starajú, sú k sebe láskaví. To mi robí veľmi dobre, možno aj preto som chcela byť letuškou (úsmev).

Vaši rodičia boli profesionálni speváci - otec dlhoročný sólista opery SND, mama sólistka spevoherného súboru Novej scény. Talent ste zjavne zdedili po nich, otázkou je, prečo ste študovali na matematicko-fyzikálnom gymnáziu so zameraním na počítače? Bol to číry pragmatizmus?

Teraz sú deti veľmi rýchlo vyspelé a vedia, čo chcú. Ja som ešte nebola tá generácia, mne všetko ide pomalšie (smiech). Nevedela som, akým smerom sa chcem vydať. Naši považovali za vhodné gymnázium, kde zistím, ktorým smerom ísť. Matematické gymnázium sme mali za rohom, bolo to praktické (smiech).

Spev hrá podstatnú úlohu vo vašom umeleckom živote, aj ste ho študovali?

Nie, pokiaľ sa nedá považovať za štúdium, že som bola ako decko zavretá v druhej izbe a počúvala som, ako moji rodičia cvičia. A cvičili teda hodne. Spev som neštudovala vôbec, dokonca som sa tomu dosť bránila. Keď sa ma niekto spýta, či by som nemohla niekoho učiť, hovorím - je mi veľmi ľúto, ale ja ani neviem, ako spievam. Ja som sa učila tak, že som počúvala rádio, Barbru Streisand, Lizu Minnelli a snažila som sa to čo najprirodzenejšie napodobniť. To je celé moje učenie.

Ale noty ovládate, hráte na klavíri...

No, študovala som šesť rokov na Ľudovej škole umenia klavír, to áno, ale stojí tam v izbe, bohužiaľ, len ako dekorácia. Je pravda, že nadanie som zdedila po rodičoch a som tomu daru ešte veľa dlžná, to si uvedomujem. Keď to bude len trochu možné a dostanem nejakú hudobnú ponuku, idem do toho. Často hovorím - keby ma chcel niekto použiť či využiť na nejakú spevavú akciu alebo projekt, môže na mne pokojne aj zarobiť.

V posledných rokoch vo vašej umeleckej kariére prevláda herectvo. Muzikál vás prestal baviť, alebo je to o tom, že neprišli muzikálové ponuky, prípadne nebol muzikálový projekt, ktorý by vás oslovil?

Mala som to šťastie, že som mohla zažiť muzikál vo Viedni, ktorý mal veľmi vysokú úroveň. Po takej skúsenosti sa ťažko vracia späť. Máme smolu, že na Slovensku nie je muzikálová škola a na muzikál - veľmi ťažký žáner, sa stále pozerá zhora. Ani sa nedivím, pretože ten žáner je skutočne ťažký, treba ho budovať kontinuálne, vyžaduje si veľa peňazí, a všetkého veľa. Ale dá sa to. Bohužiaľ, tu na to nemáme tú správnu pôdu. Naše hlavné mesto nemá hudobné divadlo. Veľmi by som priala Novej scéne, aby sa dostala do svojho zlatého veku, keď muzikály fičali. A muzikál vyžaduje aj mladých ľudí i muzikálové témy sú väčšinou mladé, a ja už mám svoj vek. Muzikál ma už tak nenapĺňa, cítim, že to mám za sebou. To neznamená, že nepríde rola, ktorá ma bude zaujímať, bude môjmu veku primeraná a že sa nezíde realizačný tím, s ktorým to bude mať zmysel. Teraz ma však viac napĺňa divadelné herectvo, a keď sa urodí, aj to filmové. Možno že nájdem inú formu, ako spievanie zužitkujem.

Vašou materskou scénou bolo RND, kde ste pôsobili desať rokov. Boli Radošinci vašou druhou vysokou školou? Čo ste sa naučili u Stanislava Štepku?

Herec rastie príležitosťami a príležitostí je v Radošincoch veľa, hlavne príležitosť hrať rôzne veci a skúšať si ich s publikom. Dvadsať predstavení mesačne je veľa, tam herec dokáže dozrieť. Som veľmi vďačná, že som učňovské roky mohla stráviť v RND, ale zároveň som vždy hrala aj v nejakom inom divadle. Predsa len RND je fenomén, originál, a originál má svoje atribúty, ktoré sa nemenia, a ja ako herečka potrebujem pracovať s rôznymi režisérmi, na rôznych žánroch, preto som mala nohu aj v iných dverách. Tým nespochybňujem, že RND mi dalo veľmi solídny základ.

Na archívnej snímke herečka Zuzana Mauréry.
Na archívnej snímke herečka Zuzana Mauréry. Foto: TASR/Štefan Puškáš

A spomeniete si na svoje prvé verejné vystúpenie? Bolo to práve s Radošincami?

Prvé verejné vystúpenie bolo v televíznej relácii Cvičme v rytme (smiech). Bola som v prvej skupinke, ktorá v Československu predcvičovala aerobik.

Ako ste sa k tomu dostali?

Tancovala som v súbore moderného tanca Auriga, ktorý viedla Zuzana Hájková, terajšia riaditeľka divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici. Ona ma zobrala so sebou do svojej skupinky Cvičme v rytme. Bolo to dosť vtipné (smiech).

Na striebornom plátne ste debutovali v zahraničnom filme z roku 2002. Ako si spomínate na taliansko-švajčiarsku koprodukčnú snímku Brucio nel vento?

Nakrútil to režisér Silvio Soldini. Urobil veľmi dobrý aj úspešný film Chlieb a tulipány, ale toto bol veľmi neúspešný film, trošičku sa mu to nepodarilo. S jedným z bratov Formanovcov, už neviem s ktorým, lebo ja ich nerozoznám, sme robili manželský pár (smiech). Nakrúcalo sa vo Švajčiarsku. Bola som z toho úplne hotová. Oni si ma do Švajčiarska posielali letecky prvou triedou len na maskérske skúšky, aby zistili, či mi dajú čiernu alebo hnedú špirálu do určitého obrazu. Nechcela som tomu veriť. Stalo sa mi aj to, že mi maskérka, keď nemala čo robiť, a musela niečo robiť, začala masírovať ruky (smiech). Hovorím si - aha, tak toto je zahraničná produkcia. Dostala som pocit, že som herečka a na letisku vo Švajčiarsku som si kúpila také to "pončo" (smiech).

Filmom Jana Hřebejka Učiteľka ste si poriadne zvýšili kredit. Ten môže byť ešte vyšší v marci, keď môžete premeniť na víťazstvo nomináciu na Českého leva. Už máte na sošku pripravené miesto vo vitríne?

Pre mňa je fajn, že som vôbec nominovaná, bola som aj pred dvoma rokmi za vedľajšiu rolu vo filme Colette. Nedávno som bola nominovaná aj na Cenu českej filmovej kritiky. Na vyhlasovaní výsledkov som sedela pri stole s pánom Davidom Ondříčkom a pýtala som sa, ako to je možné, že som nominovaná na českú národnú cenu a nehovorím po česky?! Prečo by som to mala vôbec dostať? Jazyk je veľmi dôležitou súčasťou postavy, akonáhle rozprávate inou rečou, máte aj inak položený hlas a inak sa chováte.

Ako vám to vysvetlil?

Dierou v českých pravidlách filmových ocení. Na Českého leva sú nominovaní aj Angličan a Poľka...

Napokon tie Ceny českej filmovej kritiky v kategórii najlepšia herečka vyhrala Michalina Olszańska za film Ja, Olga Hepnarová...

Ale ona bola skvelá, to bez debaty a bola tiež pekne česky nadabovaná, dokonca dvoma herečkami. Je to zvláštne, ak Českého leva vyhrá niekto zo zahraničných hercov, podľa mňa je to od Českej filmovej a televíznej akadémie mimoriadne veľkorysé.

Učiteľka vás skutočne vystrelila do popredia záujmu médií, veľa sa o vás hovorilo a stále hovorí. Máte pocit, že tento film bol pre vás vrcholom?

Dúfam, že nie. Ale stať sa môže hocičo. Myslím, že všetky dôležité veci v živote sa dejú náhodou. Všetko to bola zhoda náhod, aj to, že pán Hřebejk prišiel na Slovensko. Učiteľku mohol hrať hocikto, ja som aspoň dúfala, že ma na konkurze spozná a keď budem mať šťastie, možno si ma aj zapamätá.

Hlúpi ľudia sú ľahko manipulovateľní

Film zavedie divákov do obdobia 80. rokov minulého storočia, v čom je postava učiteľky Márie Drazdechovej aktuálna aj dnes?

Otázka manipulácie je stále na stole. Hranica medzi tým, kedy pomáhame a kedy začíname slúžiť, je veľmi tenká. Nie je to retro téma, stále je tu prítomná. Bola som veľmi prekvapená z reakcií, ktoré som dostala. Toľko ľudí priznalo, že ľudí ako Drazdechová pozná alebo poznalo. Jedna mamička mi povedala - viete, my teraz robíme iné veci... Na druhej strane, teraz máme inú dobu, učitelia sú v strašne zlej situácii, nevenuje sa im dostatočná pozornosť. Neviem, ako a čo by sa malo diať, len to vnímam podľa reakcií. Pre deti sú autority rodičia a učiteľ, na ich správanie sa pozerajú, a učitelia majú veľmi zlé podmienky. Keď tu bol dalajláma, za liek na všetky problémy označil vzdelanie. Majme vzdelaných ľudí, lebo hlúpi sú, okrem iného aj ľahko manipulovateľní. Keď budeme mať vzdelaných ľudí, môžeme sa pomaly posunúť ďalej.

Po vašom príhovore na odovzdávaní Krištáľových krídiel pribudli na vašom facebookovom profile poďakovania od učiteľov, ktorým ste vyjadrili podporu s tým, že ich úloha vo formatívnom veku detí je nezastupiteľná a naši učitelia to nemajú ľahké. Prosili ste, aby sa učiteľom venovala pozornosť. Ten príhovor ste mali pripravený, alebo to bola spontánna reč?

Na odovzdávaní ocenení Spravodliví medzi národmi, kde som čítala jeden príbeh, prišla za mnou pani poslankyňa Anna Verešová a gratulovala mi k Učiteľke. Povedala mi o prípade zneužívaného dievčaťa v resocializačnom centre Čistý deň. Situácia tam bola identická, tiež bolo ublížené dievčaťu ako v našom filme a rodičia sa správali veľmi podobne. Hovorila, že celú kauzu zamietli pod koberec, považovala som za povinnosť na to upozorniť. Neviem to riešiť, neskúmam, čo je za tým a v akom je to štádiu, ale chcela som aspoň poukázať na tú paralelu. Kto to má robiť, keď nie my? Povedala som si, že využijem tú príležitosť a keď náhodou dostanem Krištáľové krídlo, upozorním na to.

Ako sa hovorí - karta vám išla, aj oveľa skôr. Ako si spomínate na obdobie rokov 2005 - 2006, keď ste ako jediná herečka - speváčka zo Slovenska hosťovali v Rakúsku? Aké bolo účinkovanie vo Viedni vo francúzskej produkcii muzikálu Rómeo & Júlia?

Veľmi poučné. Použijem slová jednej pani novinárky, ktoré rada citujem: Človek, keď odíde do zahraničia, rozsype sa a nanovo sa poskladá. To je podľa mňa omnoho dôležitejšie, ako tam urobiť kariéru. Mala som 37 rokov, keď som išla do Viedne, len tu za roh, nebolelo to tak, ale mala som stres. Keby som neovládala dve reči, pošlú ma domov. Tá produkcia bola na veľmi vysokej úrovni, pochopila som tam veľa vecí a z tej perspektívy som sa vedela pozrieť inak na to, čo vieme my a čo nevieme, a rada som sa vrátila.

Niektorí herci sa po Nežnej revolúcii vybrali na skusy za veľkú mláku. Vy ste neabsolvovali nejaký ten americký kurz?

Možno pred desiatimi rokmi som túžila si zmerať sily na nejakom konkurze napríklad v Londýne, ale už som na to stará, už je to neskoro.

Keď sme sa dostali až za veľkú mládku, USA majú nového prezidenta. Mali ste čas sledovať jeho voľbu a ako na vás pôsobí Donald Trump?

Vôbec neviem, čo si mám o tom myslieť (smiech). To je niečo tak nenormálne. Samozrejme, politicky to neovládam, hovorilo sa, že Hillary by možno bola menšie zlo, neviem. Ale to, ako pôsobí a ako sa chová... Vôbec nechápem, že to tí "veľkí" Američania dopustili. A naopak, možno je dobré, že sa to tam deje, aby sme si uvedomili, aká je realita. Možno je práve dobré, že tento človek stojí tam, kde je a ostatné sily sa aspoň budú môcť mobilizovať. Dáme si dolu ružové okuliare.

Pôsobíte dojmom, že patríte medzi ľudí, ktorí majú svoj názor na veci a nemajú problém povedať vždy to, čo si myslia. Aj ste svoju otvorenosť niekedy oľutovali?

Iste, niekedy "dostanem po nose". Keď sa ma nepýtajú na názor, už som radšej ticho. U nás doma sa veľmi nechválilo, viac-menej sa upozorňovalo na to, čo treba zlepšiť. Asi to bude tým. Ale nejaký postoj človek musí mať, aj keď je priamo úmerný "bubline", v ktorej žije. Negatívne reakcie sa k človeku menej dostávajú, ja teda na sociálnych sieťach veľmi nesondujem, čo si kto o mne myslí... skôr prídu za vami ľudia, ktorí pochvália. Keby vás nechceli pochváliť, sú radšej ticho. "Toto už nehovor, si s tým trápna!" to mi povie iba zopár ľudí. Som im za to veľmi vďačná a zbytočné veci prestávam riešiť, ako napríklad že nevieme zdraviť, že deti nevedia zdraviť. Ale mňa to štve!

Veľmi sme zhrubli

Máte pocit, že Slováci zhrubli?

Veľmi zhrubli. Mrzí ma, že ľudia nie sú k sebe úctiví, muži ženám nepomáhajú do kabáta, ledva ich pustia do dverí, zabudli sme zdraviť, ďakovať, vyjadriť úctu. V nedeľu sa mladé rodiny prechádzajú po meste v teplákoch... Mrzí ma, že sme tak zhrubli.

Rok 2016 bol pre vás megaúspešný, spečatiť to môže ešte spomínaný galavečer odovzdávania ocenení Český lev. Ako vidíte svoje šance? Čo hovoríte na konkurenciu v kategórii najlepšia herečka v hlavnej úlohe?

Konkurencia je veľká, výkon Michaliny Olszańskej je obdivuhodný, aj keď ju teda nadabovali, Vanda Hybnerová je štandardne dobrá herečka, veľmi sa mi páčila Eliška Balzerová v Tigrovi, a Tatiana Vilhelmová bola famózna, hoci nie je nominovaná, vidíte, aké je to všetko subjektívne..., a film s Lenkou Vlasákovou som nevidela. Keď nevyhrám, smutná nebudem, som tam v spoločnosti úžasných herečiek a to je veľmi príjemné. Každopádne má Učiteľka deväť nominácií, čo nás veľmi teší.

Dávate si aj nejaké percentá?

Nie, pre mňa je úspech už to, že sa tam objavím a že ma tam azda aj niekto zaregistruje, lebo pred dvoma rokmi - nikto (smiech). Bola som dosť naivná. Najväčšou odmenou pre mňa bude, keď dostanem nejakú dobrú prácu, aspoň takej kvality, akou bola Učiteľka.

Umelci hovoria, že úspech sa na Slovensku neodpúšťa. Doprajú vám ten váš úspech herecké kolegyne? Máte medzi nimi kamarátky, ktoré vám fandia?

Možno som zase naivná, ale vnímam to tak, že my sme generácia, ktorá si praje. Mám okolo seba ľudí, ktorí si prajú. Sme tu na malom piesočku a je trápne si nepriať. Môžeme byť radi, že niečo vzniklo. Som rada, že na Učiteľku, na slovenský film ľudia prišli do kina a dúfam, že na ten ďalší, slovenský film, v ktorom nebudem a nemusím hrať, príde tých divákov zase o trochu viac.

Momentálne ste im bližšie aj v druhej sérii televízneho seriálu Tajné životy. Zmenil vám tento projekt pohľad na týrané ženy, donútil vás premýšľať nad faktom, že existujú aj v dnešnej vyspelej spoločnosti?

V každom prípade na to upozornil a tá téma zarezonovala. Pred prvou sériou bola jedna linka pomoci pre týrané ženy a deti, a po nej ich bolo osem. Definitívne to malo a má svoj význam. Je skvelé, že sa do toho Slovenská televízia pustila. Momentálne žne úspech aj na ČT art.

Slovenské seriály vám nie sú cudzie, hrali ste v Odsúdených, Paneláku, v seriáloch Klan, Zlomok sekundy, v spomínaných Tajných životoch. Ktorý z nich si ceníte najviac?

Jednoznačne Odsúdené. Bolo to zase niečo iné, tvorcovia mali odvahu robiť komplet iný žáner, už to nebolo o súperiacich rodinách, lekároch či klasická kriminálka. Bol to veľmi dobre napísaný seriál, dobre obsadený aj režírovaný. V Českej republike dodnes rezonuje.

Pri vašej otvorenosti asi nemáte problém odmietnuť úlohu. Ak ste nejakému projektu povedali nie, prečo sa tak stalo?

Nemyslím, že je to otázka otvorenosti. Dlho som si myslela, že ako umelec na voľnej nohe som slobodnejšia. Vôbec to nie je pravda. Som tiež závislá od mnohých vecí. Keď raz niečo odmietnem, ťažšie z toho istého miesta opäť príde ponuka, lebo mužské egá sú silné a ľudia sú samoľúbi. Musím si dobre rozmyslieť, čo zoberiem a čo s vďakou odmietnem, pretože Slovensko je malý trh. Ak si chcem ešte zahrať vo filme, nemôžem "trčať z každej komerčnej konzervy", také tváre režiséri nemajú radi..., musím dosť kľučkovať, aby som si aj zarobila a ešte bola zaujímavá pre filmárov.

Zuzana Mauréry vo filme Učiteľka.
Zuzana Mauréry vo filme Učiteľka. Foto: Facebook Film Učiteľka

Mali ste herecké vzory, alebo sú zahraniční kolegovia či kolegyne, ktorých filmy si nikdy nenecháte ujsť?

Je toľko skvelých herečiek! A toľko neznámych skvelých herečiek! Napríklad mám veľmi rada Janku Oľhovú, to je tiež geniálna herečka.

Účinkovaním vo filme Mátyása Priklera "Ďakujem, dobre" ste potvrdili ochotu hrať v projektoch začínajúcich filmárov, v študentských filmoch. Vyhovuje vám spolupráca s neetablovanými režisérmi?

Cením si to, že tých mladých ľudí bavím, že som pre nich zaujímavá, to je veľmi lichotivé. Ponúkali mi postavy, ktoré neboli zaškatuľkované, boli úplne iné, ako som ja zvyknutá hrať. To, že ma videli inak, bolo pre mňa veľmi príjemné a to bol aj dôvod, prečo som tie spolupráce zobrala. Martin Šulík mi hovoril, že pre študentov je spolupráca s profesionálnymi hercami veľmi dôležitá, pretože im dávame impulzy, spätnú väzbu. Baví ma to, že ich bavím, rada s nimi spolupracujem a zaujíma ma, o čom rozmýšľajú, čím žijú a čo oni považujú za témy. Keď to trošku ide, rada s nimi spolupracujem.

Minulý rok bol pre vás mimoriadny, čo vás čaká v aktuálnom roku 2017?

Minulý rok bol výborný, lebo to bol rok opice a ja som opica (smiech). Teraz máme kohúta, tak uvidíme, čo to dá. Slovenská televízia pripravuje veľký koprodukčný historický projekt o Márii Terézii, je to veľmi pekné, čítala som scenár. Nemám tam veľkú postavu, ale som za to veľmi rada, konečne sa dostanem do nejakého korzetu (smiech).

Uvidia vás diváci aj na divadelnom javisku?

Určite. Najnovšie v MDPOH v hre Petra Zelenku "Job Interviews", čo je pre mňa veľmi zaujímavá príležitosť a mimoriadna skúsenosť. Dve a pol hodiny totiž nezleziem z javiska, takže ak ma niekto chce mať plné zuby, nech pekne príde! Niežeby to bola monodráma, naopak. Je to hra aj z prostredia hereckej kastingovej agentúry, veľa to hovorí o našej dobe a našich vzťahoch. A rada pozvem divákov aj na skvelú francúzsku hru "Meno", ktorú hráme v bratislavskom Štúdiu L+S a s ktorou často a radi aj zájazdujeme po Slovensku.

Má Zuzana Mauréry ešte nesplnený sen? Po čom túžite v pracovnej oblasti?

Viete, keď zaspávam, priznám sa, že nesnívam o nesplnených pracovných príležitostiach (smiech). Či už v pracovnom, alebo súkromnom živote ešte dúfam alebo verím v tie náhody, ktoré (ne)prichádzajú náhodou a trošku vám neočakávane tak príjemne vychýlia tú každodennú rutinu.

Máte aj voľnočasové aktivity? Čomu sa venujete, keď nehráte?

Hrám tenis, to je môj šport číslo jedna! Aj mu fandím a pozerám ho v televízii, pretože tenisové zápasy sú ako divadelná hra. Tenis mi prináša obrovskú radosť. Som fanúšikom Rogera Federera, také neuveriteľné grandslamové finále, o ktoré sa postarali spolu s Rafaelom Nadalom, už nebude. Federer je absolútne výnimočný športovec a výnimočný človek. Má heslo, ktoré sa mi veľmi páči a dokazuje jeho ľudskosť: It's kind to be important, but it's important to be kind. To je celý on.

Čo by ste odkázali fanúšikom, ktorým chýba váš spev? Alebo ľuďom, ktorí s nostalgiou spomínajú na dámu v cylindri spievajúcu v televíznom programe Dereš?

Že to zatiaľ nevzdám. Veľmi by som chcela realizovať niečo podobné ako Čerešne, ktoré sme spravili s Henrym Tóthom, niečo na tú nôtu. Budem sa snažiť pokukovať po nejakých príležitostiach.

Už ste čítali?

Island na Slovensku? Pavol dronom zachytil prekrásnu oravskú…

Talentovaný a šikovný slovenský fotograf svojim zábermi…

Vianočné ozdoby, ktoré prežili aj socializmus. Pozrite, ako…

Niektoré z týchto vianočných ozdôb možno ešte visia na stromčeku…

Vedci zistili, že babička zohráva v živote dieťaťa výnimočnú…

Úlohu starých mám nikdy neradno podceňovať. Vedci zistili, že niekedy…

Pred 40 rokmi ušiel pred komunistami do hôr a na Chate pod Rysmi…

Chatár Viktor sa pred desaťročiami stal kráľom jednej z najkrajších…