Slovák 3,5 roka cestoval okolo sveta na bicykli: Vonku som spal vyše 500-krát
Ivan Zich
Ivan Zich

Slovák 3,5 roka cestoval okolo sveta na bicykli: Vonku som spal vyše 500-krát

Na ceste bol 1337 dní a v nohách má približne 70.000 kilometrov, počas ktorých ho zrazil traktor a boje prebiehali len pár kilometrov od neho. O dobrodružnej ceste nám Karol Voltemár porozprával v exkluzívnom rozhovore.

32-ročný Karol Voltemár sa nedávno vrátil z cesty okolo sveta na bicykli. — Foto: adn

Ako vznikol nápad vydať sa na cestu okolo sveta šliapaním do pedálov?

V jednom bode som sa dostal k cestovaniu na bicykli. Kamaráti ma vytiahli na bicykloch do Bulharska na výlet. Povedal som, že dobre, bicykel mám, môžme ísť. Ale nebola tá klasická dovolenka, keď človek príde, zloží sa na pláži, ide sa pozrieť na pár miest v okolí a chodí po pamiatkach. Toto bolo dobrodružstvo od rána do večera. A vlastne aj od večera do rána, pretože tá noc je tiež veľmi zaujímavá. Človek nemá vždy ubytovanie, musí niekde núdzovo prespať, nevie, kde skončí. Nevie ani to, kam ho telesná zdatnosť na bicykli dokáže doniesť. Inokedy prekazí plány počasie. Tých externalít, ktoré pri cestovaní na bicykli menia plány, je strašne veľa. V cestovaní na bicykli som pokračoval a jedného dňa som si povedal, že by som chcel aj zájsť ďalej za hranice Európy. Šiel som s kamarátom do Turecka. Potom som začal premýšľať, ako sa dostať ďalej. Z práce si len tak nemôžete odskočiť na dva-tri mesiace, letenky tiež niečo stoja. Musíte sa vracať na Slovensko, čo tiež zvyšuje náklady. Je to aj o čase. Keď strávite rok na inom, po návrate sa musíte dostať z cestovateľského módu opäť do normálneho života. Tak som sa rozhodol, že bude jednoduchšie to spraviť naraz, žiť nejaký čas na ceste.

Je „cestovateľský mód“ iný ako dovolenkový? Čo si pod tým čitateľ môže predstaviť?

Trošku iný, dobrodružný. Je to náročnejšie. Stačí vypnúť na tri mesiace mobil a vydať sa na cestu, potom si dať na mesiac pauzu. Následne je fakt ťažké vrátiť sa späť do korporátneho života, keď sa bez mobilu nedá ísť pomaly ani na záchod. Dobrodružné cestovanie je skrátka úplne odlišný svet, ako dovolenková turistika. Musíte sa prispôsobovať situácii. Doma sa dá naplánovať deň. Na ceste sa nedá dopredu všetko predvídať. Čo stretne človeka na ceste z bodu A do bodu B je veľmi neisté.

Absolvoval ste pred cestou aj nejakú formu kurzu prežitia?

Ani nie, som s prírodou zžitý už od detstva. Chodil som na tábory, kde sme strávili aj dva týždne v lese. Neskôr som s kamarátmi chodil na turistiku, kde sme si s kamarátmi zobrali len batohy a strávili sme pár týždňov iba svojpomocne. Ak chcete takto dlho cestovať a ekonomicky to uniesť, tak musíte zvládať prežitie a pobyt v prírode. Ak by ste to prvý raz zažili až na ceste, môžete mať problémy. Napríklad ja som na svojej ceste spal vonku vyše 500-krát.

Prečítajte si tiež: Slovák sa vydal na cestu okolo sveta na bicykli. Vrátil sa po 3,5 roku

Cestu ste začínali v Európe, aby ste otestoval vybavenie...

Áno, je lepšie si to vyskúšať, keďže predtým som nikdy nešiel na takú veľkú expedíciu, teda viac ako na dva-tri mesiace. Bicyklom som dokonca nešiel viac ako mesiac naraz. Chcel som si teda najskôr vyskúšať, či mi ten život na ceste dáva zmysel, technika funguje, ako má. Od Balkánu ďalej je stále náročnejšie zohnať komponenty na bicykel. Niečo sa dá naštudovať dopredu, ale veľa sa dá zistiť až praxou. Napríklad som zistil, že mám nekvalitné kolesá. Po 3000 kilometroch mi odišlo jedno koleso. Keď mi prišli nové od iného dodávateľa, vydržali mi 25.000 kilometrov. Preto tie opatrné prvé tri mesiace v Európe.

Pokračoval si smerom do Turecka, ktoré si označil za jednu z najšťastnejších krajín. Niektorých čitateľov to zmiatlo kvôli súčasnej situácii...

Turecko má dva svety. Jeden je politický. V tom smere to dnes nie je šťastne uchopené. Určitá skupina ľudí, ktorá nie je zástancom liberalizmu a sekularizmu v spoločnosti (štát a náboženstvo sú oddelené), nechce viac slobody. Tú v Turecku chráni už takmer veľ. Sekulárny režim je dnes politikou nabúravaný. Aj keď sa dá povedať, že štát je ako inštitúcia proti väčšej slobode v rámci spoločnosti tiež, ale niektoré viac a niektoré menej.

To je ten jeden svet. Ale to neznamená, že s tým obyvatelia súhlasia. Dôležitejšie je, či je tá spoločnosť vo funkčnom stave. V Turecku som si mohol ísť do malej dedinky nakúpiť a nechať pár minút bicykel pred obchodom. Tu na Slovensku by ten bicykel do dvoch minút nebol.

Keď to porovnám so Slovenskom, u nás je ten tradicionalizmus dokonca horší, pretože náboženstvo často ovplyvňuje vyučovanie v školách a tak ďalej. Chýba tu nezávislosť štátnych inštitúcií od náboženstva. Aj vláda je istým spôsobom ovplyvňovaná cirkvou, ktorá má svoj vplyv Oddelenie štátu a náboženstva v Turecku dlho fungovalo. Erdoganova vláda to začala ovplyvňovať až teraz, čo je škoda, lebo Turecko je super cestovateľská destinácia.

Boje prebiehali iba pár kilometrov odo mňa.

A ten druhý svet?

Ten som zažil z pohľadu cestovateľa. Ľudia v krajine boli veľmi prívetiví. Uvítali ma, pohostili ma. Nemusel sa báť o bicykel ani vybavenie. Prešiel som aj cez juhovýchodnú časť krajiny, práve keď sa začínal konflikt v Sýrii. Boje prebiehali iba pár kilometrov odo mňa. Odvtedy sa do tej časti Turecka dostalo množstvo utečencov. Turci im veľmi pomáhajú. Bavil som sa s miestnym obyvateľom v jednom meste na juhu. Vravel mi, že už vtedy (rok 2013) narástol počet utečencov na dva milióny. Odvtedy ich počet ešte narástol. Nie sú iba v táboroch, ale množstvo ľudí malo v pohraničí príbuzných, u ktorých ostali. Čiže táto časť krajiny je úplne iná, ako napríklad západ, či stred alebo sever Turecka. Dnes by som si pred cestou prečítal, či je vôbec bezpečné ísť všade. Ale čo sa týka spoločnosti vo zvyšku Turecka, ľudia boli super. Mnohé mestá boli oveľa viac na úrovni, ako u nás. Hlavne vo väčších mestách a na západe. To sa týkalo čistoty, kvality služieb či jedla. Na východe krajiny, či v strede sú aj chudobnejšie miesta, kde to je skôr exotické a zaujímavé ako sterilné a čisté. Turecko je tradičné a treba počítať na veľa miestach s ich tradičným “záchodom” a inými zvykmi.

Veľkou zmenou už bol zrejme Irán, do ktorého ste prešli z Turecka.

Ľudia boli stále v pohode. Ale už som začal cítiť, že vláda je tam viac-menej totalitná. Tomu sa prispôsobuje aj spoločnosť, ktorá sa navonok správa konzistetne s režimom, inak ľuďom hrozili represálie. Sloboda tam bola na veľmi nízkej úrovni. Napríklad Iránky nemôžu chodiť odhalené na verejnosti. Ľudia nesmú sa používať niektoré sociálne siete. Nesloboda sa odráža v existencii čierneho trhu, konajú sa rôzne ilegálne párty, kde si ženy môžu dať dole ten tradičný odev, ľudia sa chodia zabaviť a dá sa zohnať čokoľvek. Ak chce muž pozvať ženu na rande, musí zaplatiť vláde poplatok. Ľudia sa v rôznej miere tomu režimu prispôsobujú, mnohí akoby strácali vlastnú identitu v rámci silnej indoktrinácie štátom a ideológiou. Práve to ovplyvňovanie životov zo strany štátu vplýva na šťastie ľudí, ktorí sa potom správajú neprirodzene, neúprimne. Keď som prišiel na prvú pumpu za hranicami, opýtal som sa, či tam môžem prespať. V pohraničnej zóne totiž nič nie. Pumpár súhlasil a povedal, nech si ľahnem do modlitebne. Spýtal som sa, či to je okej, veď tam sa oni modlia. Mávol rukou, že oni sa nemodlia. Ale modlitebna tam musí byť. Je to niečo podobné, čo sme aj na Slovensku poznali za hlbokej totality.

Do Uzbekistanu ste dobicykloval so zranenou nohou...

Mal som v Iráne nehodu, zrazil ma traktor. Kvôli tomu som polovicu času v krajine strávil papierovaním, nemocnicou, úradmi, predlžovaním víz, čakaním na víza a tak. Pre nohu je najlepšia terapia pohybom, takže som vyrazil a do Uzbekistanu som zaberal iba jednou nohou a druhá sa len pohybovala na pedáli. V Indii som si už musel dať prestávku. Na dva mesiace som zrušil bicykel a cestoval normálne. Potom som vyrazil na Srílanku a až tam som sa začal dávať dokopy. Noha potrebovala regeneráciu, cvičenie, slnko... Na Novom Zélande som už zase bicykloval. Z Austrálie som sa vrátil do Nepálu. Následovali dva mesiace v Číne, ktorú som prešiel s mojou priateľkou. Tam som si zase užil byrokraciu. Po dvoch mesiacoch som musel krajinu na mesiac opustiť. Takže zase Nepál, kde sme vyšlapali do základného tábora pod Annapurnou. Potom som Čínu dokončil za mesiac a pár dní. Zamieril som cez Vietnam do Indonézie a na Jávu.

Foto: adn

Ako ste sa v Ázii stravovali? Veľa cestovateľov má práve v tomto ohľade problémy s miestnou kuchyňou.

No (smiech), ja mám veľmi rád ázijskú kuchyňu. Je pestrá, ponúka veľkú rozmanitosť jedál. Ale treba si dávať pozor na hygienu. India, Kambodža, Vietnam, ale aj Čína, nikde by neprešli cez naše hygienické predpisy. Na druhej strana, človek nájde fakt unikátne gastronomické kúsky, ktoré sú u nás kvôli predpisom nedostupné a trh ich teda nevytvorí. Gastropriemysel v Ázii v skutočnosti funguje veľmi dobre a človek nájde kvalitu od najnižšej po najvyššiu. Nevýhodou je, že cestovateľ tam kvôli chudobe miestnych obyvateľov narazí aj na naozaj lacné a nekvalitné potraviny s pokazenými ingrediencami ako znečistená voda. Treba byť ostražitý.

Foto: adn

Z Ázie ste prešli do Austrálie a vydali sa cestu cez kontinent, približne 9000 kilometrov. Nebol to trochu šok? Z džungle do buša...

Do Austrálie som letel z indického Dillí, a doň som cestoval skoro 3000 kilometrov vlakom zo Srílanky. Takže, bol to taký návrat do civilizácie, príjemný šok. Potreboval som sa dať dokopy po rôznych nehodách a aj nekvalitnej strave. V Južnej Ázii musíte jesť to, čo miestni, pretože na bicykli mi v taške nič nevydrží čerstvé v tom teple. Najlepšie je jesť čerstvé jedlo. Na Novom Zélande a v Austrálii som si už mohol vyberať, ale zas ma limitoval rozpočet, pretože tieto krajiny sú pre našinca pomerne drahé. Iba pár ráz som spal v hosteli. Ale medzi jednotlivými zastávkami boli veľké vzdialenosti, takže som si mohol voľne bicyklovať. Až na pár vidieckych vodičov, či zopár turistických vozidiel som nemal žiadny problém. V austrálskej buši sú ale mestečká od seba vzdialené aj tristo kilometrov, takže kým som si tam mohol nakúpiť, išiel som aj na rôznych alternatívnych zdrojoch energie, ako oriešky a podobne. Musel som vystačiť s tým, čo som mal. Trošku také prežívanie.

Keď spomínate prežívanie, aké to bolo s miestnou faunou? Austrália je preslávená nadbytkom jedovatých živočíchov...

To už sú tie okamihy, keď človek musí mať niečo načítané o krajine. V Austrálii je lepšie postaviť vždy stan, lebo v noci sa môže zjaviť nejaký nevítaný hosť. Raz som spal v prístrešku pri ceste bez stanu. Nechcelo sa mi ho stavať. Ráno bol vedľa mňa škorpión. Odvtedy som stan staval vždy. Hadov je tam tiež veľa, vidno ich na ceste. Jeden sa mi dostal blízko k nohe asi na pol metra, ale nezaregistroval ma. Stál som v tieni a jedol jablko. Keď som sa pohol, had sa asi zľakol a utiekol. Možno reagoval na otras. Našťastie.

Galéria

Galéria

Predpokladám, že následovala cesta do Ameriky...

Do Indonézie a Malajzie. Až odtiaľ som letel do kanadského Vancouveru a naprieč Amerikou zo západu na východ, z východu na západ a zo severu na juh až do Mexika a Južnej Ameriky. V Kolumbii sa mi zase pokazil bicykel, zlomila sa vidlica. Zas nastal starý známy zápas s byrokraciou a štátnou mocou. V Peru alebo Ekvádore sú problémy s dovozom zo zahraničia, treba riešiť aj úplatky, riskovať problémy a platiť clo. Bol som na vidieku, náhradné diely nemali. Vidlicu som s pomocou pár chlapíkov pozváral, ale nebolo to moc bezpečné. Musel som to nejako vyriešiť poriadne. Išiel som autobusom tisíc kilometrov do najbližšieho veľkého mesta. Musel som vymeniť aj koleso, ktoré nebolo kompatibilné. Aj brzdy, ale keďže to bol nejaký šmejd, tak sa to začalo po pár kilometroch kaziť a zas som to nevedel zohnať. A takto to pokračovalo ďalej. V Bolívii som potreboval nové duše, ale v tejto krajine sa proste nedali zohnať. Musel som ísť do Čile. No proste.... (povzdych). Takže, narážal som na problémy s technickým nezabezpečením expedície a bez spoľahlivých partnerov je to náročné.

Vráťme sa ešte k Severnej Amerike....

Veľké vzdialenosti, krásna príroda, najmä v Kanade. Ale aj dlhé nudné pláne. Stretol som zopár skvelých ľudí, čo je na ceste najdôležitejšie. V USA to bol nekonečný boj s vetrom, búrkami, s nekonečnými kukuričnými poliami. Vážne, šiel som skoro 3000 kilometrov cez kukuričné polia. Žiadna cestovateľská zábava. Ale bolo zaujímavé sledovať, ako sa mení Kanada na Spojené štáty, krajina aj mentalita ľudí. Antropologický zážitok (smiech). Zábava začala v Colorade, kde sú vysoké hory. Až do Washingtonu je cestou veľa národných parkov. Slovenské predsudky o Američanoch sa tiež ukázali byť nepravdivé. Vzdelanie aj kultúra sa mi zdali byť na vyššej úrovni ako na Slovensku. Stále sa máme veľa čo učiť, ale v Amerike sa dá nájsť všetko. Amerika sa nedá jednoducho paušalizovať. Problémy boli skôr s náboženskými dogmami, rivalitou černosi verzus belosi a to hlavne na východe strede a juhu US.

Foto: adn

A nižšie na kontinente? Ako sa kontinent menil smerom na juh?

Stredná Amerika už bola zdivočelejšia. V Guatemale ľudia v podstate bežne nosili zbrane, bola to zjavne nutnosť, ako na Divokom Západe. Po večeroch sa v niektorých mestách strieľalo. Na turistických miestach to mali, samozrejme lepšie poriešené, ale viac riziko vyššie je tam vždy. Je tam veľa problémov s dílermi. USA tlačí na silné zákony proti drogám. Tým pádom tam funguje veľký čierny trh, ktorý posiľňuje mafiu hlavne v krajinách, cez ktoré sa pašujú, teda v strednej Amerike. Aj kvôli mafiánskym štátom tam je chudoba a kriminalita.

Čo vás táto cesta naučila? Ktorá bola najpodstatnejšia skúsenosť?

Asi to, že som spoznal, ako to vo svete chodí. Cesta v tých najobyčajnejších častiach krajín ma naučila prispôsobiť sa situácii, ktorá vznikne. Vtedy ožívajú inštinkty. Naučil som sa lepšie reagovať a adaptovať sa v nečakaných situáciách. A, samozrejme, rozšírené povedomie, obzory.

Už ste čítali?

Uznávaný český pedagóg: Mama je doma kráľovná, nie slúžka. Zariadiť…

Vysokoškolský pedagóg, spíker a lektor Marek Herman pre Dobré…

Sima Martausová: To, že môžem spievať a skladať piesne, vnímam…

Úsmevom pozitívne naladí nejedného človeka a charakterizuje…

Onkogynekológ: Dvesto Sloveniek ročne zomrie úplne zbytočne.…

Chorobe, na ktorú na Slovensku zomiera množstvo žien, sa dá predísť.…

Braňo Mojsej vo vlastnej klinike lieči závislých: Pvým varovným…

Braňo Mojsej sa rozhodol založiť kliniku, v ktorej chce pomáhať závislým…

Fyzioterapeutka: Chrbticu si neničíme len v práci, ale aj v…

Chrbtici neškodíme iba v práci, ale aj v spánku. Fyzioterapeutka…

Marek Herman: Otcovia dnes nevedia, čo majú doma a v domácnosti…

Otec je pre deti nenahraditeľný minimálne v dvoch situáciách. O…

Zuzka šije svadobné šaty, aké na Slovensku ešte neboli: Vďaka…

Šikovná Slovenka si za rok vybudovala značku, ktorá zarezonovala na módnej…

Šéfka Profesie: Radšej nemať žiadny titul ako nekvalitnú vysokú…

Ivana Molnárová pôsobí v Profesii už 18 rokov, posledných…