Dobré noviny
Vedeli ste, že na Slovensku máme národný metlobalový tím?
Ivan Zich
Ivan Zich

Vedeli ste, že na Slovensku máme národný metlobalový tím?

— Foto: adn

V družstve sú traja triafači, dvaja odrážači a jeden strážca.

Je príjemné letné popoludnie na brehu Dunaja v hlavnom meste. Stretávam sa so starým kamarátom, ktorý sa začal venovať novému koníčku. Nechce sa mi veriť, že by sa niekto naozaj pokúsil zrealizovať fiktívny šport zo série kníh o Harrym Potterovi. Keď mi o tom Peťo rozpráva, neveriacky pozerám a rozhodujem sa, že si to musím vyskúšať. A tak som zrazu na pokosenom trávniku v Sade Janka Kráľa a pozerám sa na rozcvičujúce sa družstvo. Idem sa pridať.

Dodnes si pamätám okamih, keď mi sesternica požičala prvý diel Harryho Pottera. Posadnutosť príbehmi malého čarodejníka v tom čase zúrila naplno. Mal som k módnym vlnám predsudok, že dav si nikdy nemôže obľúbiť nič kvalitné. Práve Potter ma presvedčil, že to tak byť nemusí. O niekoľko dní neskôr som dorazil tretiu časť a nedočkavo čakal na ďalší diel, toho času čerstvo vydaný v angličtine. Metlobal ma zaujal už vtedy, ale vzhľadom na fakt, že sa hrá na lietajúcich metlách, mi pripadal nedostupný.

Som prezlečený a po dobrej rozcvičke pripravený. Tréner Matúš v drese národného metlobalového tímu (hej, aj taký máme) mi vysvetľuje základné pravidlá, princípy tréningu a zopár odlišností knižného a skutočného športu. Počúvam, snažím sa zapamätať si, ale už teraz chápem, že priamo v hre budem robiť poriadne prešľapy.

Ak existuje v dnešnom svete človek, ktorý by nevedel, čo je to metlobal, teraz si to vysvetlíme. Je to najpopulárnejší šport v potterovskom univerze. Hrá sa na lietajúcich metlách, ale súčasná veda nám podobné vymoženosti zatiaľ nedopriala. Hráči si preto medzi stehnami pridŕžajú buď priamo metlu, tyč, či ako v mojom prípade akúsi „športovú metlu“.

V družstve sú traja triafači, dvaja odrážači a jeden strážca. Tí prví traja si prihrávajú loptu – tzv. prehadzovačku - a snažia sa ju prehodiť cez jeden z troch súperových kruhov, ktoré bráni strážca. Odrážači hrajú s dvoma loptami – tzv. dorážačkami – a zasahujú súperových hráčov. Hráč, ktorý obdržal zásah, sa musí dotknúť kruhov na svojej strane a vracia sa do hry. Taká kombinácia rugby, vybíjanej a hádzanej....s metlami. Komplikované, však? A to ešte neviete o stíhačovi a zlatej strele.

Tomu, kto dôkladne nepozná pravidlá, môže zápas spočiatku pripomínať pobehovanie splašených kybernetických myšiek snažiacich sa nenabúrať do steny. No postupne so stúpajúcimi znalosťami sa orientujete čoraz rýchlejšie. Je potrebné si tiež zvyknúť na používanie anglických názvov. Podľa Matúša „je to pre lepšiu orientáciu na medzinárodmých zápasoch. Nie všetky krajiny to tak robia, ale my sme sa rozhodli takto“.

Galéria

Galéria

Prvá fáza tréningu. Hráči prehadzujú loptu cez kruhy. Ďalší sa ju na opačnej strane snažia vo výskoku zachytiť a dať gól ešte pred dopadom na zem. Zatiaľ je to bez metiel. No už tu mi začína byť jasné, že moja predstava o fyzicky nenáročnom športe pre zarytých fanúšikov nebola celkom presná. Trafiť kruh nie je práve najľahšie, obzvlášť z výskoku. Ten celkom nechápem. „Keď si vo vzduchu, skoro nikto na teba nazaútočí,“ hovorí Matúš. Čoskoro zistím, že som si mal jeho slová nechať lepšie prejsť hlavou, zvlášť slovo „útok“. Tréner koriguje a radí jednotlivcom. Tí mu to na radosť prizerajúcich sa divákov občas vracajú v podobe sarkastických poznámok. Jeho autorita medzi hráčmi je však neotrasiteľná.

Súčasná najrozšírenejšia podoba metlobalu vznikla v roku 2005 na vysokej škole v Middlebury v americkom štáte Vermont. Nie je však jediná. Existujú aj varianty, ktoré sa hrajú na bicykloch či motorkách, prípadne úplne bez metiel. Hrajú všetci spolu, chlapci aj dievčatá. Vo väčšine krajín sa vyžaduje rovnocenné zastúpenie v družstvách.

Jednotlivé druhy hráčov sa rozlišujú pomocou farebných čeleniek. Odrážači na rozdiel od kníh nepoužívajú pálky. „Je to zbytočné, pretože ani dorážačky nie sú autonómne, ako v knihách a filmoch,“ vysvetľuje mi Matúš. Tí, ktorí metlobal poznajú z potterovského univerza, sa niekedy teraz určite pýtajú, ako je to so zlatou strelou. Tú nepredstavuje malá zlatá loptička s anjelsky nevinnými krídlami, ale atleticky zdatná osoba. „Po 17 minútach zápasu vytancuje na ihrisko, minútu baví divákov a potom vyrazia stíhači. Jej chytenie je za 30 bodov a zápas tým končí,“ hovorí tréner. Ak sa vám to zdá veľa, mali by ste vedieť, že každý gól je za desať bodov. Obaja stíhači si tak musia podľa stavu dobre rozmyslieť, kedy strelu chytia a kedy je lepšie v tom brániť súperovi.

S prehadzovaním sme skončili. Ide sa prihrávať. S metlou medzi nohami bežia dvojice cez celé ihrisko a vzájomne si hádžu loptu. Znie to jednoducho, ale tu prvý raz padla kosa na kameň. S metlou medzi nohami sa nedá bežať tak svižne a pohodlne ako so psom po hrádzi. Chytať a hádzať loptu jednou rukou sa tiež ukazuje byť náročnejšie, než to bolo z pozície diváka. Prvé kolo neodchytám vôbec. V každom ďalšom už pridávam. Než táto fáza skončí, odchytávam a prihrávam celkom v pohode. Aspoň podľa mňa. Tréner sa pozerá, asi by aj niečo povedal, ale evidentne mi nechce kaziť radosť. Myseľ preskočí na stav nôh a po zbežnom ohľadaní sa rozhoduje, že bolia. Pevná tyč ma núti viac hýbať bokmi, každý krok musí byť rozkročenejší, aby som si neošúchal stehná. Tento spôsob pohybu je náročnejší, ako reakreačné behanie.

V metlobale nie sú zranenia veľmi časté. Hráči si ale môžu zraniť členky, zásah lopty hodenej plnou silou do nosa či tváre tiež nie je príjemný zážitok. Mne sa hneď na tomto prvom tréningu podarilo si pri páde naraziť bok a lakeť. Hráči by sa ale za svoju húževnatosť nemuseli hanbiť ani pred rugbystami, a to vrátane dievčat. Je to fyzicky veľmi náročný šport, nikto sa ale počas tréningu nevyhovára ani nezatajuje, skôr naopak. Moja predstava o nenáročnom recesistickom koníčku sa vyparila do zabudnutia.

Po nácviku rôznych situácií sa delíme na dve družstvá a prichádza vrchol tréningu: cvičné zápasy. Konečne si to všetko vyskúšam pokope. Hrám ako prehadzovač. Každé družstvo ide na svoju stranu a kladie metly na zem. Rozhodkyňa odpíska začiatok, „naskakujeme“ na aerodynamické čistiace nástroje a vyrážame za loptou. Hra je veľmi svižná, dokonca rýchlejšia ako hokej. Než sa nazdám, lapám po dychu. Pravidelne behám, ale tieto výbušné šprinty nie sú moja silná stránka. Padá gól do súperových kruhov a vraciame sa na svoju stranu. Ozve sa píšťaľka a ja bežím rovno po loptu. Než ju chytím, do tváre ma zasiahne dorážačka. Hlava sa zastavuje, ale dolná časť trupu pokračuje po vytýčenej trajektórii. Ocitám sa vo vzduchu a následne na chrbte. Zaznie poznámka o bonuse za umelecký dojem. Hra sa neprerušuje, tak vyskakujem na nohy/ometlo a pokračujem. Zlatá strela sa dnes nekoná a po asi 20 minútach zápas končí remízou.

Ležím na trávniku. Nedarí sa mi vstať a sotva chytám dych. Rozmýšľam, ako sa uvoľniť v nedeľu večer, aby som mohol prísť opäť. Potichu dúfam, že sa u nás metlobal rozšíri aspoň tak, ako napríklad v Nemecku či Francúzsku. Pri takto tvrdom športe by zápas BA-KE mohol mať poriadnu iskru. Takže držím palce tímom Pressburg Phantoms a Cassovia Crows, nech sa poriadne rozbehnú.

Už ste čítali?