Prinášajú migranti kriminalitu a zneužívanie sociálneho systému? Dáta hovoria jasnou rečou

Ľudia migrujú. Patrí to k charakteristickým črtám nášho druhu. Jedna z prvých vecí, čo sme urobili – potom, ako sme sa naučili chodiť – bolo, že sme si to odmigrovali z kolísky v Afrike. Neprestali sme s tým dodnes.

Svetové ekonomické fórum v januári vyhlásilo rozsiahly prúd utečencov za najznepokojujúcejšie globálne riziko. Americký Výbor pre zahraničné vzťahy, ktorý pravidelne zverejňuje rebríček desiatich priorít pre prevenciu konfliktov, doň tento rok zahrnul aj politickú nestabilitu Európskej únie (EÚ) spôsobenú prílevom migrantov. A nezabúdajme, že obavy z utečencov a ekonomických migrantov (nedajte sa pomýliť, medzi nich sa rátajú aj Slováci) sú vodou na mlyn aj zástancom vystúpenia Británie z EÚ. Pritom sa má tento prílev ešte zvýšiť. Súvisí to so stále prepojenejšou globálnou ekonomikou, ako aj demografickým a environmentálnym tlakom (keď je raz v Afrike príliš sucho, nedá sa tam prežiť). Európanov, pravdaže, teraz trápi, či existujú dôvody na obavy, či ako to ovplyvní ich životy. Pre odpovede sme sa obrátili na vedecké výskumy.

Nie je migrant, ako migrant

„Obavy z imigrantov prudko opadnú, ak ľuďom poskytnete hoci len základné informácie,“ tvrdí Peter Sutherland, osobitný zástupca OSN pre medzinárodnú migráciu. Čo všetko vlastne je migrácia? Kríza v Sýrii je v skutočnosti iba malou časťou celého problému. Na svete existuje viac ako 240 miliónov migrantov, pričom utečencov je medzi nimi iba desať percent. Väčšine ľudí sa stále zlievajú do jednej skupiny. Hlavný rozdiel medzi nimi je, že utečenci utekajú pred vojnou, alebo im vo vlasti hrozí smrť. Migranti utekajú za niečím, napríklad hľadajú prácu, či sa chcú pripojiť k svojim rodinným príslušníkom žijúcim v zahraničí. Toto základné delenie však nie je férové, tvrdí Alex Betts, šéf Centra pre štúdium migrantov na Oxfordskej univerzite. Podľa jeho slov mnohí migranti utekajú pred drastickou situáciou v ich vlasti, ktorá je hrozbou pre ich samotné prežitie. Vďaka globalizácii sa milióny ľudí dostali z chudoby, ale stále neexistuje dostatok pracovných príležitostí pre všetkých.

Navzdory obecnej predstave neuteká väčšina migrantov tam, kde existuje silný sociálny štát. Utekajú tam, kde je dostatok pracovných miest. Od vypuknutia globálnej krízy v roku 2008 si veľká časť zamestnancov nemôže byť celkom istá svojim pracovným miestom, no zároveň sa aj v EÚ zdvihla vlna ľudí hľadajúcich si prácu v zahraničí. Príkladom môžu byť Poliaci a Slováci v Británii. Práve to je dôvod, prečo ich väčšina ľudí vníma ako hrozbu. Navyše sa tejto témy chopili najmä populistické strany, čím v podstate prinútili politikov hlavného prúdu k sprísneniu prisťahovaleckej politiky. Iné štáty zas hľadajú menej bolestivé riešenia. Napríklad Španielsko platí migrantom za to, že opustia krajinu. Sú obavy obyvateľov cieľových krajín opodstatnené? Prekvapivo nie.

Podľa Iana Goldina z Oxfordskej univerzity je za touto predstavou idea, že migranti predstavujú neželanú konkurenciu v zápase o už tak nedostatočný počet pracovných miest. Problémom tejto predstavy je, že takto moderná ekonomika nefunguje. Ak by to tak bolo, platy v krajinách, ktoré príjmajú migrantov by šli strmo dole. V realite ale pozorujeme, že zvýšený prísun pracovnej sily znamená väčšie množstvo urobenej práce. Širšie spektrum pracovníkov totiž adresnejšie pokrýva dopyt po pracovnej sile. Výroba a služby tak netrpia nedostatkom kvalifikovaných pracovníkov. Napríklad vo Veľkej Británii sa až takmer tretina lekárov a 13 percent zdravotných sestier narodila v zahraničí.

Zisk, ktorý vďaka tomu firmy majú, môžu opäť investovať do zvýšenia výroby. Tú je už možné viac diverzifikovať, čím sa vytvárajú príležitosti pre ešte širší okruh pracovníkov. Ekonomika je tak v konečnom dôsledku pevnejšia, pretože sú pokryté aj pracovné miesta, ktoré by už domáci obyvatelia nerobili. Ani o platy nie je potrebné sa báť. Vieme to vďaka Švajčiarsku. Jeho jednotlivé časti umôžňovali pracovať obyvateľom EÚ v rôznom čase, čím sa vedcom naskytla príležitosť pozorovať vývoj platov v súvislosti s prisťahovalectvom. Pri štúdii, ktorú robila Kalifornská univerzita, vyšlo najavo, že pri náraste pracovnej sily o štyri percentá nedošlo k prakticky žiadnej zmene miezd. Tá, ku ktorej došlo, bola pozitívna, pretože vzdelanejší Švajčiari dostali lepšie platenú prácu ako supervízori nad zahraničnými pracovníkmi. Niektorí vzdelaní Švajčiari prešli často na iné miesta, o prácu však spravidla neprichádzali. Podobne to bolo v Spojených štátoch, kde migranti podľa vedcov nielen že nepripravovali domácich pracovníkov o prácu, ale boli impulzom pre ekonomiku. Vzniklo totiž dopyt po výučbe domáceho jazyka, dohľad a ďalšie, lepšie platené pozície. Podľa štúdie Giovanniho Periho z Kalifornskej univerzity zvýšilo prisťahovalectvo priemernú ročnú mzdu (v USA sa mzda neuvádza v mesačnom, ale ročnom úhrne) v rokoch 1990-2007 o 5100 dolárov. To je takmer tretina vtedajšej priemernej mzdy.

Medzinárodná organizácia práce OSN zistila v rámci výskumu 15 krajín EÚ, že za každé jedno percento, o ktoré vzrástla populácia vďaka migrácii, za HDP krajiny zvýšilo o 1.25-1.5 percenta. Zjednodušene povedané: Čím viac ľudí, tým väčšia ekonomika. Podľa viacerých matematických modelov by dokonca odstránenie všetkých migračných bariér vo svete zvýšilo svetové HDP o 50-150 percent. Teraz sa asi väčšina čitateľov chytá za hlavu, že veď to by sa dali do pohybu obrovité masy ľudí. Skutočnosť je však taká, že nič podobné nepozorujeme ani v oblastiach, kde k odstráneniu bariér už došlo. Iba 3.3 percenta svetovej populácie sú migranti. Je to len o málo viac ako v roku 1990, kedy existovalo podstatne viac bariér. V rámci EÚ je to dokonca iba 2.8 percenta, teda asi 14 miliónov ľudí. „Švédsko je šesťnásobne bohatšie ako Rumunsko, EÚ umožňuje voľný phyb, ale Rumunsko sa nevyľudňuje,“ tvrdí Philipe Legrain z prestížnej London School of Economics.

Odborníci však upozorňujú na niektoré problémy, súčasné aj budúce. Jedným zo súčasných je fakt, že migranti často posielajú vytvorené bohatstvo do svojich materských krajín. Len v roku 2015 poslali zahraniční pracovníci domov viac ako 440 miliárd dolárov. V niektorých krajinách to predstavovalo viac ako dvojnásobok zahraničnej pomoci, ktorú tieto krajiny dostali. Ďalším – skôr budúcim – problémom je tzv. štvrtá priemyselná revolúcia. Migranti často zastávajú nižšie platené pozície a vykonávajú prácu, o ktorú domáci nemajú záujem. Tú však stále častejšie nahrádzajú stroje. V oblasti nízko kvalifikovanej práce zanikajú pracovné miesta pomerne rýchlo bez výhľadu na presun pracovnej sily do iných priemyselných oblastí. Robotizácia a automatizácia výroby vytvára tlak na vlády vyspelých krajín, aby začali tento problém riešiť. Prísun nízko kvalifikovaných migrantov si bude v blízkej budúcnosti vyžadovať dôslednú reformu nielen vzdelávacieho a sociálneho systému, ale spoločnosti ako takej. Jednou z prvých lastovičiek je napríklad európska diskusia a experimenty v oblasti základného nepodmieneného príjmu.

Ilustračné foto. Foto: TASR/AP

A čo sociálny systém?

Ďalšou častou výčitkou voči migrantom je zneužívanie štedrých sociálnych systémov. No podľa nedávnej štúdie Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), ktorá združuje 34 najvyspelejších krajín vrátane Slovenska, imigranti v priemere prispievajú do systému formou daní prakticky rovnakú sumu, akú z nej vyberajú. V niektorých krajinách, napríklad zmienenej Británii, je tento pomer dokonca viac v prospech platiteľov daní. Je to dané tým, že väčšina prisťahovalcov je v priemere mladšia. Ak sa ocitnú v problémoch, často sa skôr vrátia do domovskej krajiny, alebo sa presunú do inej v rámci EÚ. Navyše je podľa odborníkov potrebné do rovnice zahrnúť aj fakt, že ich vzdelanie bolo zaplatené domovskou krajinou. Teda ich nová vlasť s nimi nemá prakticky žiadne počiatočné náklady. Napočudovanie sa to týka aj ilegálnych prisťahovalcov. Tí, hoci pracujú na čierno, takmer vôbec nežiadajú o žiadnu formu sociálnej pomoci zo strachu z odhalenia. Z čisto ekonomického uhla pohľadu je teda prisťahovalectvo výhrou pre všetky strany.

Samozrejme, ako kedysi vyhlasoval istý politik, z grafov a čísiel sa ľudia nenajedia (teda, tvrdil to, kým sa grafmi a číslami nezačal oháňať sám). Na horeuvedené dáta sa dá pozerať aj iným objektívom: spoločenským. Podľa odporcov imigrácie spôsobujú prisťahovalci nárast kriminality, nezvládnuteľný nápor na školy, nemocnice, nárast cien bývania a pod. Neopomenuteľným je aj strach domáceho obyvateľstva zo straty kultúrnej identity. Poďme na to postupne.

Migrácia ako výzva

Nápor na verejné služby a bývanie je, samozrejme, možné riešiť budovaním nových ubytovacích a ďalších kapacít, čo by napríklad na Slovensku mohlo byť vítaným impluzom pre stavebný priemysel. Bryan Caplan z Univerzity Georga Masona v americkom štáte Virgínia povedal pre New Scientist, že Čína riešila podobný migračný problém. Od začiatku 90. rokov sa z vidieka do miest presunulo viac ako 155 miliónov ľudí. Podľa jeho slov to ukazuje, že problém sa dá zvládnuť, no vyžaduje si to veľké úsilie úradníkov a rozsiahle investície do občianskej vybavenosti.

Čo sa týka kriminality, môžeme sa opäť obrátiť na (mediálne legendárnych) britských vedcov. Podľa výskumu odborníkov z London School od Economics bolo zvýšenie kriminality v dôsledku migrácie prakticky nulové. Jednou výnimkou boli majetkové zločiny, ako napríklad krádeže. Tieto však boli podľa autorov často spôsobené tým, že páchatelia si dlhodobo nedokázali nájsť prácu. Na miestach, kde sa usadili migranti z tzv. nových krajín EÚ, dokonca došlo k miernemu zníženiu zločinnosti. Celkovo však kriminalitu nezvýšila ani vlna žiadateľov o azyl v 90. rokoch minulého storočia, ani migračná vlna pracovníkov z krajín bývalého východného bloku po roku 2004 (opäť je potrebné zdôrazniť, že v západnej Európe sú aj Slováci považovaní za ekonomických migrantov).

Oveľa zložitejšia je situácia v otázke kultúrnej identity. Tá je problémom najmä európskych krajín, obzvlášť tých mladších, ktoré boli zároveň etnicky pomerne homogénne (Dánsko,...). Vzostup nacionalizmu a volania po jednote v krajinách, ktoré v 70. rokoch prijali multikulturalizmus, prekvapil viacerých vedcov. Niektorí sa usilujú pochopiť, prečo krajiny, donedávna propagujúce rozmanitosť, teraz skúšajú prisťahovalcov, nakoľko sa prispôsobili domácej kultúre. Na tento fenomén existujú viaceré vysvetlenia. Robert Putnam z Harvardovej univerzity tvrdí, že diverzita priniesla pokles vzájomnej dôvery, spolupráce a nesebeckosti. Podľa jeho slov by však správna reakcia spoločností na tieto problémy nemala byť ústup od multikulturalizmu, ale nové definovanie toho, čo znamená „My“. Obe strany, domáci aj prisťahovalci, by sa skrátka mali prispôsobiť novej situácii. Príkladom môže byť Kanada, ktorá na prisťahovalectve založila svoju národnú identitu. Premiér Justin Trudeau na tohtoročnom Svetovom ekonomickom fóre vyhlásil, že „diverzita je motorom investícií. Vytvára tvorivosť, ktorá obohacuje svet“. To však nie je nič nové. Veľké firmy a korporácie už dávno prišli na fakt, že kultúrne zmiešané tímy podávajú lepšie výkony, ako homogénne skupiny. Je to vďaka tomu, že rôzne kultúrne prostredia vytvárajú iné spôsoby myslenia a nazerania na problémy, ktoré tak zmiešané tímy dokážu uchopiť z viacerých uhlov. Podmienkou úspechu je, pravdaže, vzájomná spolupráca. No na to je potrebné, aby niekto prvý natiahol k druhému ruku.