Jozef Psotka si pred 30 rokmi splnil sen, zdolal Mount Everest

Slovenskí horolezci Zoltán Demján / vpravo / a Jozef Psotka vystúpili 15. októbra 1984 na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Snímka ich zachytáva na vrchole Mount Everestu. Foto: TASR/Zoltán Demján

Bratislava 15. októbra (TASR) – Jozef Psotka bol významný slovenský horolezec, jeden z najlepších výškových v histórii bývalého Československa.

Juzek bol robotníkom hôr

Jeho meno vzbudzovalo ľudský i profesionálny rešpekt doma aj v zahraničí. Bol zaslúžilým majstrom športu, účastníkom mnohých horolezeckých expedícií v Himalájach, Hindukuši, Altaji, na Kaukaze, v Alpách a vo Vysokých Tatrách. Prezývali ho Juzekom alebo robotníkom hôr. Vo svojej dobe bol najstarším človekom, ktorý stál na vrchole Mount Everestu prvovýstupom a bez kyslíka (mal 50 rokov a 246 dní). Zahynul pri zostupe z najvyššej hory sveta pred tridsiatimi rokmi 16. októbra 1984.

"Je to nádherný pocit, keď sa človek dostane do výšok a zhora sa pozerá na svoje biedne maličkosti, ktoré považuje za veľké, keď je dole. Zhora sa zdá všetko krajšie a čistejšie," hovorieval Jozef Psotka.

Jeho slová mali váhu

V roku 2009 o ňom natočil jeho študent Pavol Barabáš dokument Everest – Juzek Psotka. Kolegovia horolezci naňho spomínali ako na veľmi silnú osobnosť, ktorá stmeľovala kolektív. "S ním odišlo to klasické ponímanie horolezectva, tá súdržnosť a to kamarátstvo," hovoril Ivan Gálfy. "Čo povedal Psotka v horách, to bolo písmo sväté. A čím sme boli vyššie, tým bol dokonalejší, vždy bol nepísanou dušou tímu," spomína Ivan Fiala. "Keby si viac dával pozor na seba, nie na druhých, ten úspech by bol oveľa skôr. Aj preto tak dlho čakal, že dával viac druhým ako sebe," tvrdil Michal Orolin.

Ukážka z filmu:

V Himalájach ako doma

Počas prvej veľkej expedície, ktorá v roku 1965 pôsobila v Hindukuši, vystúpil Psotka na sedem šesťtisícových vrcholov Vachanského chrbta. V roku 1971 sa zúčastnil na expedícii na Nanga Parbat a v rokoch 1973 a 1976 expedícií na Makalu, kde vystúpil na 8010 metrov vysoký juhovýchodný vrchol. V roku 1981 vystúpil spolu s Ľudom Záhoranským na 8586 metrov vysoký vrchol Kančendžongy. V roku 1984 sa mu splnil veľký sen a 15. októbra dosiahol ako prvý Slovák spolu so Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom vrchol Mount Everestu.

Expedícia natruc

Slovenskí horolezci Zoltán Demján / vpravo / a Jozef Psotka vystúpili 15. októbra 1984 na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Snímka ich zachytáva na vrchole Mount Everestu. Foto: TASR/Zoltán Demján

Expedícia na Everest bola v roku 1984 uskutočnená akoby "natruc". V 80. rokoch 20. storočia mali vo vtedajšom Československu na himalájske osemtisícovky monopol federálne telovýchovné orgány. Od Československého zväzu telesnej výchovy (ČSTV) výprava súhlas nezískala, vyslala ju teda Slovenská akadémia vied (SAV).

Sekcia pre výskum vysokých pohorí a expedičnú činnosť Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV sa dlhé roky snažila podniknúť horolezecko-vedeckú výpravu na najvyšší vrchol Zeme. Výpravu do Himalájí začali organizovať Ivan Fiala, František Kele a Michal Orolin. Okrem veľkých finančných ťažkostí museli bojovať aj s nepriazňou ČSTV a skutočnosťou, že povolenia na výstup na Mount Everest boli v tom čase na "niekoľko rokov vopred vypredané". Nakoniec sa im podarilo získať aj mimoriadne povolenie od Ministerstva turistiky Nepálskeho kráľovstva. V zostave expedície bolo 16 horolezcov, dvaja lekári, dvaja filmári, štyria vedci a traja hostia. Vedúcim expedície bol F. Kele (celá akcia stála cca dva milióny korún).

Na vrchol vyšla až tretia zostava

Základný tábor bol vybudovaný po 14 dennom pochode 6. októbra 1984 vo výške 5400 metrov. Horolezci sa prepracovali až do výšky 8300 metrov a postavili tam stan pre vrcholové družstvo. Ako prvý sa mal z čs. výpravy o vrchol pokúsiť Ján Porvazník. Mal však problémy s očami (popraskali mu cievy v sietnici), a tak sa namiesto neho do 8848 metrovej výšky vydali Jozef Just a šerpa Ang Phurb. Takisto boli neúspešní, naspäť ich zahnala víchrica.

Ďalšími v poradí boli Jozef Psotka a Zoltán Demján. Zo základného tábora vyšli 11. októbra, o dva dni neskôr dorazili do tretieho tábora, tu ich dobehol aj slávny šerpa Ang Rita (rekordman v počte výstupov). Dňa 14. októbra sa dostali do výšky 8300 metrov, našli stan, potraviny a kyslíkové fľaše, ktoré tam po svojom nevydarenom pokuse zanechali Just s Ang Phurbom. Ráno 15. októbra 1984 vyrazili na "strechu sveta". Záverečný výstup im trval 8 hodín. Po vzore talianskeho horolezca Reinholda Messnera vyšli všetci traja bez kyslíku. O 15. hodine a 15. minúte dosiahli najvyšší bod zemegule. Najskôr chceli zopakovať extrémne náročnú sovietsku cestu, nakoniec však zvolili výstup poľskou cestou, s vlastným variantom, ktorý bol natoľko výrazný, že ho odborníci považujú za samostatný prvovýstup.

Pád do Západného kotla

Vopred zvolená zostupová trasa cez Južné sedlo však bola zafúkaná. Začalo sa stmievať a Psotka poslal Demjána nadol, aby urobil stopy do Južného sedla, kde mal byť stan vhodný na prenocovanie (mali jedno čelné svetlo). Rýchlo sa zotmelo, prišla víchrica, ktorá stan zničila. Demján liezol dopredu štvornožky a podarilo sa mu zliezť nižšie do steny Lhotse, ktorá tlmila vietor. Tam čakal na Psotku a Ang Rita. Tí neprichádzali a tak Demján z posledných síl zišiel do západného kotla vo výške 6400 metrov. Šerpa prišiel vysilený až ráno. Po zostupe do základne povedal, že pán Psotka je veľký, odvážny horolezec a chcel prenocovať hore, preto mu pripravil bivak. Doľahla naňho kríza a odmietol ísť ďalej. On na prenocovanie nemal energiu. Na druhý deň ráno sa Psotka pri zostupe zrútil do Západného kotla, pravdepodobne spadol z miest pri Ženevskej ostrohe. Pre ostatných zostával nezvestný. Snahu o jeho záchranu komplikovalo počasie. Kele vyslal z piateho tábora J. Justa s pokynom, aby išiel po stopách a našiel Juzka. Potom sa Just ozval: "Našiel som ho, je mŕtvy, čo mám robiť?". Vykopali v snehu a ľade hrob a Jozefa Psotku pochovali.

Dohady

Dlhý čas sa viedli diskusie o tom, že tím sa nemal rozdeliť. Keby vraj zostali spolu, tak by sa to nestalo. Údajne prežil pád a aj noc zo 16. na 17. októbra. Jozef Just našiel Psotkovo telo o jednej hodine popoludní 17. októbra. Nezamrzol, ale zahynul kvôli chaotickej záchrannej akcii. To všetko sú však dohady.

Psotka legendou

Ing. Jozef Psotka bol živou legendou, vážili si ho celé generácie horalov. Bol nenápadný, obetavý, skromný a cnostný človek. Jeho najvyššími hodnotami bola solidarita, empatia a priateľstvo. Narodil sa 12. februára 1934 v Košiciach. Vyštudoval Vysokú školu technickú v Bratislave a na škole pôsobil ako odborný asistent. Bol členom čs. reprezentácie, funkcionárom, cvičiteľom i trénerom, dobrovoľným členom Horskej služby Tatranského národného parku. Bol členom horolezeckého spolku IAMES.

Za jeho športové aktivity ho ocenili verejným uznaním Za zásluhy o rozvoj čs. telesnej výchovy I. stupňa. Je držiteľom Zlatého odznaku IAMES-u, in memoriam držiteľom štátneho vyznamenania Za statočnosť i Zlatej medaily Ferdinanda Martinenga za činy v duchu humanizmu. Okrem pamätných tabúľ na Gorak Shepe pod Everestom a na Symbolickom cintoríne pri Popradskom Plese vo Vysokých Tatrách sa každý rok beží Psotkov memoriál (preteky vo vysokohorskom behu).

Rozdával nádej všade tam, kde už nikto nedúfal. Zvykol hovorievať, že ani v najkritickejších chvíľach sa nemá človek vzdávať. Vydrží oveľa viac, ako si dokáže predstaviť.