Kamil Peteraj patrí k najúspešnejším poetom

Na snímke Kamil Peteraj s cenou pre najhranejšieho domáceho textára. Archívne foto Foto: TASR/Michal Svítok

Bratislava 11. októbra (TASR) – Súčasnú slovenskú literárnu tvorbu chce podporiť festival Dni slovenskej literatúry. Jeho nultý ročník sa v slovenskej metropole uskutoční už budúci týždeň od 15. do 19. októbra. V programe festivalu je takmer stovka podujatí, kde sa čitatelia stretnú na besedách s autormi, budú si môcť kúpiť najnovšie knihy z produkcie slovenských vydavateľstiev.

Jedným z najúspešnejších autorov je Kamil Peteraj. „Sporí“ sa o neho básnická aj hudobná obec, je rovnako úspešným básnikom aj textárom populárnej hudby, veľkým zástancom slovenskej tvorby v médiách.

Ako sa cítite ako rekordér v počte vydaných zbierok, však je ich už dvadsať, jedna krajšia a milšia ako druhá?

V žiadnom prípade sa ako rekordér necítim. Sú aj oveľa výkonnejší autori. Niektoré zo zbierok, ktoré som vydal, boli výbermi. Čo ma však teší, náklady mojich kníh, ktoré vyšli v Ikare, dosiahli viac ako 50.000 kusov, a to je na poéziu dosť brutálne číslo. Autor bez dobrého vydavateľstva má iba polovičnú silu a Ikar sa pri vydaní každej z mojich knižiek postaral o to, aby bolo všetko dotiahnuté perfektne do konca.

Ste známy aj tým, že ku knižočkám dávate pridanú hodnotu, či už vo forme grafiky, ilustrácií, atypických formátov. Kde beriete stále nápady?

Poézia má jedno špecifikum: má bližšie k exkluzívnemu výtvarnému stvárneniu ako napríklad román. Aj preto má kniha, ktorá je krásna, pekne ilustrovaná, paradoxne väčšiu šancu, že sa udrží v knižnici ako spomenutá beletria. Ale dobrá knižka poézie môže byť aj pekný darček, resp. môže byť ilustrovaná tak dokonale, že aj po vizuálnej stránke lepšie vyjadrí to, čo chce autor zdeliť. Ale nápady nemám iba ja, vo vydavateľstve ich vždy mala a má pani Belopotocká. Oproti mojej autorskej skromnosti vždy postaví úžasnú veľkorysosť - aj preto je pre mňa vydanie každej mojej knihy veľkým sviatkom.

 Vyštudovali ste Konzervatórium a dramaturgiu na VŠMU, bolo to blízko k rozhodnutiu venovať sa básnickej tvorbe? Veď prvá zbierka Sad zimných vtákov vám vyšla už v roku 1965.

Bolo to dávno, pomaly to už bude 50 rokov. Bola to viac-menej experimentálna kniha a dnes už ju nepovažujem za to lepšie, čo som napísal. Napriek tomu vzbudila rozruch, možno aj preto, že som ju vydal ako 19-ročný, čo bola na tie časy do istej miery nehoráznosť. Ako každý autor mám knihy, ku ktorým sa hlásim viac či menej. Toto je ten druhý prípad.

A ako sa 19-ročnému mladíkovi podarilo nájsť vydavateľa?

V komunizme boli iba dve vydavateľstvá, ktoré vydávali poéziu, čiže hovoriť o vydavateľoch v tom zmysle, ako ich poznáme dnes, sa vôbec nedá. Kniha sa dlho schvaľovala a jej vydanie trvalo presne ako pôrod - 9 mesiacov. Ja som mal šťastie, že mi vydanie knihy ponúkol Ján Stacho, vynikajúci básnik a vtedajší redaktor na tie časy veľmi progresívneho vydavateľstva Slovenský spisovateľ. 

Podobná otázka ako na básnickú je aj na vašu textovú tvorbu, štartom bol dnes už kultový album Zvoňte zvonky.

Zvonky sú stále kultová platňa a je na nej môj prvý text Jesenné litánie. Bola to prelomová platňa československého popu, a potom to začalo: prišla Zelená pošta, Na II. programe sna, Konvergencie, či Divergencie až po Modus, Mariku Gombitovú a samozrejme Miroslava Žbirku. Textovanie piesní mi vždy robilo radosť a je to akési moje druhé autorské ja. 

Je písanie profesia, ktorá vás drží, ktorá vás napĺňa?

Písanie je profesia, ale hlavne záľuba. Skrýva v sebe istý mix idealizmu, fanatizmu, životného postoja, viery v to, že knižka môže v istom zmysle zlepšiť či zušľachtiť to hryzovisko, ktoré voláme svet. Bez písania by som asi nevedel žiť, písanie bezo mňa by to isto prežilo. Ešte stále píšem rád, napĺňa ma to, čo je však najdôležitejšie - dostávam späť veľmi priaznivé čitateľské echo. A musím povedať, že čitatelia na Slovensku sú veľmi pozorní, vďační a hlavne zorientovaní. Myslím si, že knižná kultúra na Slovensku sa veľmi rozvinula, kníhkupectvá sú často plné, vychádza množstvo krásnych kníh a je dosť veľký kontrast pozerať sa na „umierajúce“ cédečka, kde tento nosič na celej čiare v porovnaní s knihou ako kultúrny fenomén upadá - paradoxne, okrem vážnej hudby.

Veľa rokov ste verný Ikaru, aká je spolupráca s týmto vydavateľstvom?

Už som to naznačil. V Ikare som našiel všetko, čo autor potrebuje: komfort, profesionalitu, lásku ku knihe, ale najmä veľkú vydavateľskú osobnosť - pani Gabrielu Belopotockú. Podarilo sa jej vytvoriť skvelé vydavateľstvo, dostať ho na špičkovú úroveň, vytvoriť pre autorov a čitateľov akéhosi zásobovateľa vynikajúcich knižiek. Som rád, že po revolúcii som ako na prvé dvere zaklopal práve na tie, kde bol nápis Ikar a menovka Gabriela Belopotocká. Odvtedy publikujem výlučne len v ňom.  

Aký je váš vzťah k slovenskej literatúre, ktorý z kolegov od pera je vám blízky, prípadne ktorá knižka vás zaujala? Máte vôbec čas čítať knižky iných autorov?

Slovenskú literatúru sledujem sporadicky, kníh vychádza veľa, nemám niekoho, koho by som preferoval, ale držím každému úspešnému spisovateľovi palce. Nájsť si svojho čitateľa je totiž umenie, ktoré je súčasťou umenia písať. Je samozrejme aj dosť nafúkancov, ktorí opovrhujú úspešnosťou a už a priori to považujú za akúsi slabinu autora, ale brať vážne ľudí, ktorí sa hrajú so svojimi kýblikmi a lopatkami na malom piesočku, by bolo iba stratou energie. Preto sa držím opodiaľ, celkom dobre znášam všelijaké inštitučné marginalizovanie či prskanie snobov. Som solitérny autor a roky tvrdím jedno - skutočných autorov ženie dopredu talent. Tých ostatných a najmä kritikov - mindráky. Literatúra mi stále robí radosť, vychádza kopa úžasných kníh, len škoda, že život je taký krátky a ja som všeličo nestihol a viem, že už nestihnem prečítať.  

„Kamil Peteraj je určite jeden z najlepších a najpredávanejších slovenských poetov, textárov, mimoriadne inšpiratívny a kreatívny človek, s ktorým je radosť sa rozprávať. Za pochodu chrlí nápady, na druhej strane rád ocení originálny prístup z našej strany. Za viaceré zbierky - V slepých uličkách, Voňavé tajomstvá, Breviár lásky, Čo bolí, to prebolí, Čo sa šeptá dievčatám, získal Zlaté, resp. Platinové knihy. Za naposledy menovanú zbierku dostal v roku 2007 aj cenu literárnej kritiky Zlaté pero. Z jeho kníh vydaných v Ikare sa doposiaľ predalo takmer 55.000 výtlačkov, čím sa zaradil ku slovenským poetom rekordmanom,“ charakterizovala Kamila Peteraja pre TASR PR manažérka vydavateľstva Ikar Mária Lešková.