Chce zvládnuť skok, aký Slovenky ešte neskočili. Olívia Lengyelová mala byť lyžiarkou, no nebol sneh
Kým jej spolužiaci sedia v škole, ona trávi čas na ľade. Sedemnásťročná reprezentantka však nemá pocit, že by pre šport prichádzala o dospievanie.
Keď sme pri tréningoch, ako vyzerá tvoj bežný deň v Taliansku?
Začínam ho veľmi podobne ako spolužiaci. Ráno vstanem, ale namiesto cesty do školy idem na tréning. A keď sa im končí škola, ja idem domov a začínam sa učiť. Po nejakej štvrtej či piatej si sadnem ku knihám a študujem. Mám individuálny študijný plán, ale každé dva až tri mesiace idem na Slovensko a mám aj normálnych spolužiakov.
No a potom tie víkendy a preteky, ktoré sú ako výlet, tak sa snažíme brať naozaj ako výlety, čiže mám aj možnosť cestovať po svete.
Zostáva ti pri takomto náročnom režime čas aj na kamarátov, zážitky a súkromný život? Dá sa popri vrcholovom športe prežívať napríklad aj obyčajná tínedžerská láska?
Tak tam som sa ešte nedostala. (smiech) Poznám však veľa ľudí, ktorí to v pohode zvládajú. My to máme zatiaľ tak, že sme dve, a tým, že sme dve, tak si veľmi vynahradíme aj tých priateľov.
A zážitky? Práveže mám pocit, že ich mám viac ako moji spolužiaci, už len vďaka pretekom. Viem, že keby som bola stále v škole, viac zážitkov by som nemala. Mám ich teda viac než dosť a niekedy mi čiastočne vynahradia aj kamarátov.
Krasokorčuľovanie pôsobí pred divákmi krásne a ľahko, no za každou jazdou sú stovky tréningov a pádov. Zažila si už chvíľu, keď si chcela korčule odložiť? Čo ťa presvedčilo pokračovať?
Nebola to jedna chvíľa, určite ich bolo extrémne veľa. Žiadna však nebola taká silná, že by som to reálne urobila. Som typ človeka, ktorý musí stále niečo robiť. Keby som sedela doma, iba sa učila a nemala žiadne koníčky, určite by som si našla niečo iné. Aj šport ma udržuje v tom, že mám čo robiť.
Navyše mám veľmi rada ten pocit na ľade. Je to naozaj čarovné, najmä keď je človek na ľade sám. Keď tam ráno príde a pred sebou vidí tú bielu plochu, je to veľmi príjemné.
Keď pred súťažnou jazdou stojíš pri mantineli a čakáš, kým zaznie tvoje meno, čo sa ti v posledných sekundách odohráva v hlave?
Neviem, či sa to dá zovšeobecniť. Vždy je to niečo iné. Ale viac-menej sa na tom snažím pracovať aj z tej mentálnej stránky, aby to, čo je pred pretekom, nejako neovplyvnilo v tom výkone, keďže tam je strašne veľa emócií.
Mala som a stále mám problémy so stresom, takže sa snažím na tom nejako pracovať. Ten stres práve vtedy väčšinou vyvrcholí u športovcov. Snažím sa preto hlavne z tej mentálnej stránky potom už pripravovať.
