Otca zachránilo, že lízal cukor zo zeme, mama zažila krutosť v Bratislave. Vojtechovi rodičia prežili holokaust
Po vojne aj on zažil prejavy antisemitizmu.
„Otec sa dostal do obce Siegendorf na hranice obce so Šopronom a tam bol nejaký cukrovar a odtiaľ ich potom zobrali. V tej skupine ich bolo 270 a prežilo ich 19. Dostali týfus, ochoreli lebo to boli také ťažké práce. Otca zachránilo, že rakúski obyvatelia, ktorí robili v tom cukrovare, tak trošku cukru im z kabáta hodili na zem a oni to mohli oblizovať. Tak určité kalórie mohli získať. Otec bol bežec, bol dosť silný, takže on prežil. Dostal týfus a liečili ho tri týždne tam v Rakúsku,“ približuje otcove spomienky Vojtech.
Odchodom živiteľov rodín na nútené práce trpeli celé rodiny, keďže prišli o podstatnú časť príjmov a ženy s malými deťmi a starí ľudia ostali bez ochrany. V roku 1943 museli Židia spísať svoje majetky a bankové účty, odovzdať rádiá a bicykle a ostatné drahocennosti. V marci 1944 územie Maďarska a terajšieho južného Slovenska obsadili nemecké vojská, pozatvárali členov sociálnodemokratickej strany a Židom nariadili nosiť žlté hviezdy. Rodičov Vojtechovho otca aj ostatných Židov zo Zlatnej na Ostrove čoskoro sústredili do geta vo Veľkom Mederi do bývalej ošipárne.
Vojtechova mama Eva prežívala podobné represálie v Györi, kde židovské rodiny sústreďovali na perifériu mesta. Z maminho rozprávania vie, že v malom trojizbovom byte žilo spolu aj osem rodín. Prvé dni v getách ešte neboli také strašné, keďže ľudia ešte mali nejaké zásoby potravín. Ale čím dlhšie to trvalo, tým to bolo horšie. Mieste orgány zneužili to, že Židia verili v Ústavu, v ktorej bola zakotvená ochrana majetku a súkromného vlastníctva. Napriek tomu, že sa šírili fámy o deportáciách a koncentračných táboroch, neverili im. Preto aj počiatočné sústreďovanie do giet prebiehalo relatívne pokojne.
Deportácie vo vlastnej réžii
Transporty z Maďarska do koncentračných táborov začali 19. marca 1944. Územie Maďarska bolo rozdelené do piatich zón, z ktorých postupne vyvážali. Ľudí z geta vo Veľkom Mederi deportovali do Auschwitzu a Vojtech predpokladá, že ich tam zabili, keďže už mali svoj vek. Otcov brat zmizol bez stopy, pravdepodobne tiež zahynul v niektorom tábore v Poľsku. Vojtechova mama so sestrou a mamou boli do dobytčích vagónov natlačené 13. júna 1944.
„Bolo veľmi horúco, teplo a kde mamička bola s mojou starou mamou a sestrou ich bolo 78. Niekde ich bolo 80. Nevedeli si ani sadnúť. Dali tam niečo na tie potreby a trochu vody a to bolo všetko. Cestovali tri dni. Niektorí mali zašité do kabátov a svetrov zlato a niekde, keď bol a nejaká zastávka, tak boli ochotní dať trochu vody. Tam veľa ľudí zomrelo. V mamičkinom vagóne zomrelo 12 ľudí. Vtedy sa nepýtali, kto mal 85 rokov alebo bol invalid, to nikoho nezaujímalo. Boli tam deti, nemluvňatá...,“ spomína Vojtech na mamino rozprávanie.
Za dva aj pol mesiaca bolo z územia Maďarska a južného Slovenska deportovaných 535 tisíc Židov. „Treba povedať, že to boli žandári z južného Maďarska vycvičení na toto a oni boli veľmi krutí, ešte oveľa viac krutí ako Nemci. Oni to nechali na týchto a tá nemecká garda to len kontrolovala a dirigovala, ale oni nezasahovali. Takže treba povedať, že maďarských Židov deportovali Maďari, nie Nemci,“ spresňuje pamätník. Ozbrojená stráž aj železničiari za každého človeka vo vagóne fakturovali a keďže dane sa v tých časoch platili vopred, aj Vojtechov starý otec odvedenými daňami za obchod prakticky zaplatil za deportáciu seba a celej svojej rodiny.
Vojtechova mama v tábore
Po troch dňoch strastiplnej cesty Vojtechova mama, jej sestra a ich mama dorazili neskoro večer do Auschwitzu - Birkenau. Židia si mysleli, že idú na nútené práce, preto si veľa z nich pobralo aj také veci, ktoré nepotrebovali. V júli v najväčších teplách mali ľudia na sebe zimné kabáty. Hneď na začiatku museli odovzdať batožinu aj všetky cennosti, ktoré im ešte zostali. Malé deti odtrhli od mám a dali na starosť starým rodičom a tých rovno dali nabok.
