Holými rukami museli zabíjať zvieratá. Manželia po incidente s veľrybou prežili 117 dní na otvorenom oceáne

Iba surové mäso

V člne zachytávali dažďovú vodu a jedli všetky zvieratá, ktoré sa k ich člnu priblížili. Zabíjali ich holými rukami. Maralyn dostala nápad a z kancelárskej sponky, ktorá sa im dostala na loď, vytvorili háčik na lovenie rýb. Celé týždne jedli surové mäso z rýb, vtákov aj korytnačiek. Práve z toho mal Maurice výčitky svedomia po zvyšok života.

„Sú to také neškodné zvieratá, ale zabili sme ich. Vôbec sa mi to nepáčilo,“ spomínal v dokumente. Počas plavby sa v ich okolí objavili stovky zvierat. Vtáčiky im sedávali na člne, plávali popri nich delfíny aj veľryby. „Po toľkých mesiacoch sme sa aj my cítili ako morské tvory,“ povedal a dodal, že ich vnímali ako svojich priateľov a pomohli sa im vysporiadať s izoláciou.

Z rýb vycucávali aj surové oči kvôli vitamínom. Práve táto skúsenosť, keď kvôli prežitiu zabíjali zvieratá a jedli surové mäso, znamenala, že sa z nich stali vegetariáni. Po záchrane sa totiž mäsa už nedokázali ani dotknúť. „Už sme si nedokázali predstaviť, že by sme zabíjali ďalšie zvieratá a nevedeli sme si predstaviť ani to, že by nejaké kvôli nám zabíjal niekto iný,“ vysvetľoval Maurice.

Oboch držala pri živote

Po sto dňoch na šírom oceáne boli obaja vychudnutí a fungovali z posledných síl. Zmierili sa s myšlienkou, že jeden z nich napokon zahynie a ten druhý ho bude musieť zjesť. „Medzi nami bola taká možnosť, rozprávali sme sa o tom. Obaja sme však boli takí vychudnutí, že okrem oblasti brucha nebolo jediné jedlé miesto,“ citovali Maralyn v novinách.

Maurice z ich dvojice bol síce kapitánom, ale v reálnej situácii nezvládal základné výzvy o prežitie. Bol zmierený s tým, že nemajú šancu na záchranu a ich smrť je len otázkou dní. „Vždy som jej pripisoval všetky zásluhy za to, že ma zachránila. Sám by som neprežil a neprežili by sme ani vtedy, ak by sa spoliehala na mňa. Nedopadlo by to vôbec dobre,“ hovoril v dokumente BBC.

„Ona bola tou vôdzkou vo všetkom, čo sme robili,“ spomínal. V jednu chvíľu Maurice ochorel a na jej pleciach ostalo úplne všetko. Sama lovila ryby, sama získavala vodu, sama odčerpávala tú, čo sa nahromadila v ich člne – to bolo potrebné robiť každých 20 minút.

„Ona bola tá, ktorá z čistej viery a nádeje ich cez to všetko dostala. Odpracovala tam viac než mohla. Sama mi povedala, že to, že sa o neho starala, bolo to, čo ju držalo nad vodou. Maurice k nej mal rešpekt, ukazoval, že ju potrebuje a to jej podľa mňa dávalo silu. Videla, že jej život je hodnotným,“ hovorila o dynamike v ich vzťahu spisovateľka Sophie Elmhirst, ktorá o ich manželstve napokon napísala knihu. Okolo nich za ten čas prešlo sedem lodí, všimla si ich napokon až posádka z rybárskej lode z Južnej Kórei.