86-ročná pani Mária: Neboli televízory, ale ľudia boli spolu. Boli sme skromní a ešte sme aj vedeli pomôcť
Každý sviatok mal svoju farbu.
„To je krasota,“ povzdychne si 86-ročná Mária Mezovská, keď z okna svojho domčeka v Liptovskej Tepličke zahľadí na tatranské štíty. Hory pozoruje celý život, rovnako ako meniace sa ročné obdobia, ľudí aj tradície, ktoré sa dnes pomaly vytrácajú. Ona sama ich však stále drží pri živote.
Dievča, zaspievaj
Šije čepce, tká košele, spieva staré piesne a ďalšie si sama skladá. Vychovala šesť detí, stará sa o dom, záhradu a ani vo vysokom veku neprestáva tvoriť. Kroj pre ňu nikdy nebol iba oblečením. „To nebol kostým. To bol spôsob života,“ hovoria o nej v Nadácii Petry Toth, ktorá sa rozhodla zachytiť príbehy pamätníkov a uchovať ich pre ďalšie generácie.
Pani Mária vyrastala v časoch, keď sa deti odmalička učili pracovať, no v ich dome nikdy nechýbal ani spev. „Mamka mi vždy vraveli: ‚Dievča, zaspievaj, zaspievaj.‘ My sme vždy išli do poľa za spevu,“ zaspomínala si v rozhovore pre Obecnú televíziu Liptovská Teplička.
Keď malá Mária začala spievať, jej hlas sa vraj niesol celou Lopušnou dolinou. „Raz sme spevom aj búrku odohnali,“ zasmiala sa Marinka, ako ju v obci dodnes volajú. Spev ju sprevádzal celý život natoľko, že si začala skladať vlastné piesne. Mnohé z nich dnes ľudia v Tepličke považujú za ľudové. „Ja sa do tých pesničiek snažím vložiť všetko. A nech si každý zachová aj tú reč – vedieť po teplicky,“ vysvetlila.
Neboli televízory
Detstvo pani Márie bolo plné ťažkej práce a oddych vyzeral inak ako dnes. Keď sa práve nerobilo na poli alebo okolo gazdovstva, ľudia sa stretávali pri drobných prácach, rozprávali sa a modlili.
„Neboli televízory, ale hovorilo sa, čo je nové. Kto, čo kde počul,“ zasmiala sa v rozhovore pre Liptovské kultúrne dedičstvo. Práve vtedy sa podľa nej človek naučil najviac.
