Dá sa odpustiť neodpustiteľné? Dozorkyňa z koncentráku pozvala po 50 rokoch svoju väzenkyňu na čaj
Stretnutie po desaťročiach otvorilo traumy, ale aj vyvolalo otázku, či je možné niekedy odpustiť.
Dnes má 95 rokov. Edith Bruck prežila hrôzy Osvienčimu, stratila bratov aj oboch rodičov. Po snahách o nový začiatok sa napokon usadila v Ríme, kde zasvätila život rozprávaniu svojho príbehu a apelovaniu na to, aby sa nikdy nič podobné viac neopakovalo.
To, že život ju skúšať neprestal, pochopila, keď po desaťročiach stretla dozorkyňu z koncentračného tábora v Osvienčime. Mala na sebe oblečený zelený kabát, aké zvykli dozorcovia kradnúť z kopy po prezlečení židov do väzenských mondúrov. Spoznali sa okamžite.
Prežila vďaka chudobe
Edith Bruck sa narodila v Maďarsku do chudobnej židovskej rodiny. Od útleho veku chápala, že byť chudobnou a židovkou nie je žiadna výhra. „Narodiť sa ako žena, ako židovka a ako chudobná je príliš veľa na jeden život," vravievala.
Z detstva si pamätá hlinený domček, nedostatok jedla a neustály pocit poníženia. Pocit, že je „iná" zažívala dávno pred príchodom Nemcov. Urážali ju, deti sa s ňou nechceli hrať a jej rodina žila v strachu dávno pred vojnou. Do Osvienčimu sa dostala ako 13-ročná, pričom práve skúsenosť s chudobou jej podľa nej pomohla prežiť.
„Bohatí nevedeli vydržať o hlade, my áno. Bohatí nevedeli, ako zabiť vši, my áno. A potom zomierali na týfus," spomínala v rozhovore. „Spomínam si, že najkrehkejší boli muži. Raz som pri mojich potulkách v Dachau natrafila na blok, ktorý bol plný mužov. Ležali na zemi a nemohli sa ani hýbať, umierali. Z kuchyne som ukradla dva zemiaky a prehodila som ich na druhú stranu, ale oni nedokázali ani natiahnuť ruku," vysvetľovala.
