Janka a Ivan dva roky cestujú svetom na najškaredšom aute: Niektorí si myslia, že Slovensko je v Brazílii

Venezuela má dnes vo svete obraz, že všetci chcú odtiaľ odísť, nie to do nej prísť. Ako sa tento fakt odzrkadlil na tom, ako to tam vyzerá? 

Janka: Veľa ľudí z krajiny naozaj odišlo a na hraniciach bolo ešte stále vidieť množstvo utečencov a utečeneckých táborov. V niektorých mestách to bolo naozaj cítiť, keď boli všade opustené domy. Niekde zas boli postavené obrovské cesty na množstvo áut, ale žiadne tam nejazdili. Zároveň sme však počas cesty stretli aj mnoho ľudí, ktorí sa do krajiny vrátili.  

Ivan: V krajine je dosť cítiť fakt, že Maduro tam už nie je a premieta sa to aj do mentálneho nastavenia ľudí. Už teraz sa objavujú ľudia, ktorí sa túžia vrátiť naspäť.  

Čo vás vo Venezuele teda najviac prekvapilo? V Čom sa vaše očakávania v realite napokon nepotvrdili? 

Ivan: Osobne som sa najviac bál policajných kontrol. Iní cestovatelia nám povedali, že cestou do Venezuely mali aj 150 kontrol, vrátane takých, kde si ich rozdelili do dvojíc a vypočúvali jedných aj druhých. Kontrol bolo nakoniec veľmi veľa, zrátali sme to na 125 stanovíšť, ale na väčšine sme ani nezastavili, len nám zamávali rukou, že máme ísť ďalej. 

Janka: Aj veľa Brazílčanov nám hovorilo, že venezuelskí policajti budú chcieť úplatky a my sme si vraveli, že aj keby sme mali dať dolár každému, tak to pôjde 150 dolárov len tak do vzduchu. Pripravili sme sa na to najhoršie, ale nakoniec to tak vôbec nebolo. Policajti boli naopak veľmi priateľskí, vždy nám poradili kam máme ísť, dali nám vodu alebo pripravili kávu. 

Ivan: Peniaze si od nás nikto ani jediný krát nevypýtal. Pred cestou som si ani nebol istý tým, či budú otvorení k tomu rozprávať sa o politickej situácii a ako veľmi o tom môžu hovoriť, ale oni sami sa o tom veľmi túžili baviť.  

Janka: Domáci chceli, aby sme od nich počuli to, čo sa tam v skutočnosti deje a nevychádzali len z toho, čo je na internete.   

Ako sú teda teraz spokojní so svojím životom? 

Ivan: Skôr by som povedal, že sú spokojní so zmenou. Oni si prosto dokážu užívať svoj život aj napriek tomu, že to stále nemajú jednoduché a sú si toho vedomí. Majú vôľu to zmeniť. Stále je tam aj taký opatrný optimizmus, že sa krajina bude pomaličky meniť, ale vedia, že sa to nestane zo dňa na deň. 

Janka: Sú veľmi silní aj napriek tomu, aké zlé to tam bolo, veď s peniazmi bola taká zlá situácia, že ich mohli používať ako toaletný papier, napriek tomu sa vždy vynájdu a nájdu si spôsob, ako zarobiť peniaze a navzájom si pomáhajú.  

Presne k tomu smeruje moja ďalšia otázka a teda, ako sa v praxi funguje so strašidelnou 650-percentnou infláciou? Menia sa ceny každý deň či využívajú iné meny? 

Ivan: Tá obrovská inflácia sa už zastavila, myslím, že sa už aj trošičku otočila a pomohlo k tomu presne to, čo sa tu pred pár mesiacmi dialo. Situácia s platením však pre nás ako Európanov bola nezvyčajná. 

Janka: Majú rôzne spôsoby platenia, ale vo všeobecnosti platí, že cenovky sú v dolároch. Problémom však je, že je všetko veľmi drahé, lebo každý sa snaží nazbierať dolárov čo najviac. Bežné veci ako mlieko stáli sedem dolárov, maslo sedem až dvanásť a kvôli tomu platia komplikovaným spôsobom.  

Ivan: Majú bolivar – ich domácu menu, ktorú dnes už skoro nikto nepoužíva, majú digitálny bolivar – ten sme ako turisti nemohli používať, pretože nemáme ich účet, takže sme platili v dolároch. Pri hranici s Brazíliou zas celá ekonomika funguje na brazílskych realoch a pri Kolumbii zase na kolumbijských pesos. Čo je však zaujímavé, v celej krajine platia aj rôznymi kryptomenami a tokenmi. Ideálne je teda prísť do Venezuely pripravený a mať doláre.  

Janka: Tiež sme navštívili jedno mestečko, kde sa ťažilo zlato a tam sa teda dalo platiť iba zlatom.