Katarína podniká v Írsku: Po škole som poslala sto žiadostí o job, nik sa neozval. Íri ma brali okamžite
Od šestnástich rokov brigádovala v zahraničí, dnes má úspešnú personálnu agentúru a vo voľnom čase hráva tenis a golf.
Áno, v priebehu júna som poslala minimálne 100 žiadostí. Neozvali sa mi ani z jednej firmy. Na začiatku júla som si hovorila, že to nie je možné. Bola som len bakalárka, všade chceli magistrov. V Írsku na pozíciu personalistu ani vyššie vzdelanie netreba – je to o osobnosti.
Našim som nič nepovedala, no narazila som na ponuku práce pre recruitera v Dubline. Žiadosť som poslala v stredu, vo štvrtok mi volali, v piatok ma vzali s otázkou, kedy môžem nastúpiť. Odpovedala som, že v pondelok. Vtedy som to oznámila našim, kúpila si letenku a v pondelok som začala v Dubline ako recruiterka.
Prečo Írsko?
Írsko som milovala od študentských čias, no dovtedy som bývala v menších mestách a Dublin som nepoznala. Bolo to veľkomesto, hovorila som si, že v ňom žijú iní ľudia. Mala som rešpekt.
Po dvoch rokoch na pozícii recruiterky si sa rozhodla, že si založíš vlastnú firmu. Si taká akčná povaha. Na čo si čakala dva roky? Nechcela si sa hneď vrhnúť do vlastného podnikania?
Na začiatku som nemala žiadnu prax. Vedela som, že recruiter pomáha ľuďom nájsť robotu, ale inak som sa potrebovala veľa vecí naučiť. Podľa mňa je veľmi dôležité sa od niekoho učiť. V rodine nemám nikoho s podnikavým duchom. Keď som sa našim sťažovala, že mám na strednej veľa učenia, vždy mi povedali, aby som bola rada, že som v škole, vraj v práci to bude ťažšie. Nikdy som nebola motivovaná k tomu, aby som si otvorila niečo vlastné. Na podnikateľov s peniazmi sa moja rodina pozerala cez prsty – podnikateľ nemohol byť dobrý človek. V mojom okolí som nepoznala nikoho takého, čo by si otvoril niečo vlastné.
Predpokladám, že v práci ti to šlo od ruky.
Od prvého mesiaca som v práci plnila kvóty, veľmi rýchlo som progresovala. Prišlo mi to strašne ľahké. Piatim ľuďom mesačne som mala nájsť prácu – ponúkala som im niečo, čo sami chceli (úsmev). Časom som začala firme hľadať extra klientov. Po štyroch mesiacoch mi majitelia firmy povedali, že si môžem nájsť ľudí pod sebou. V priebehu polroka som už mala piatich ľudí, na ktorých som dohliadala a trénovala ich. Po roku som stretla môjho súčasného partnera, ktorý na rozdiel odo mňa pochádza z rodiny podnikateľov, a ten ma nasmeroval.
Takže si si prešla aj manažérskou pozíciou, až potom si si založila vlastnú agentúru. Ako veľmi bol tvoj partner na začiatku nápomocný?
Prvé tri mesiace som nemala office. Všetko, čo som si za rok ušetrila, som minula na založenie firmy. Nemala som na nájom, tak som bola v office s ním a s jeho bratom. Veľa mi dalo, že som počúvala ich konverzácie, mali profesionálnejšiu obchodnú angličtinu. Dodnes sa od neho učím.
Hovorí sa, že v živote ti stačí jeden správny človek, ktorý ti pomôže dostať sa tam, kde chceš. Pre mňa je to on. Na začiatku mi ukázal, koľko peňazí tej firme zarábam, koľko klientov jej prinášam. Moja pracovná doba bola od ôsmej do piatej, no ja som bola už od siedmej v kancelárii, odchádzala som o deviatej a do rána do druhej-tretej som zháňala ďalších klientov po internete. Hlavou som bola v práci 24/7. Priateľ mi vysvetlil, že nie som nastavená tak, ako bežní zamestnanci, ale že myslím, ako podnikateľka. Žila som prácou, napriek tomu mi myšlienka podnikania prišla strašidelná. Risk je zisk, povedala som si, a dala som tomu šancu.
Ako ste sa spoznali?
Mal office vedľa nás. Ja som po ňom pokukovala od začiatku. Práve si prešiel rozchodom – mal dievča od Trenčína. Rok sme okolo seba chodili a potom mi napísal na tinderi. Dali sme rande, slovo dalo slovo a už sme spolu 12 rokov (úsmev).
S akými komplikáciami si sa pri zakladaní vlastnej firmy stretla?
Keď som firme oznámila, že odchádzam, triasli sa mi ruky. Ponúkali mi podiely vo firme, rôzne benefity, aby si ma udržali. To ma možno ešte viac utvrdilo v tom, že na to mám. Keď zistili, že som si založila vlastnú agentúru, vyhrážali sa mi, reagovali veľmi zle. Zistenie, že sa boja 25-ročnej Slovenky, ma ešte viac motivovalo a dodalo mi to pocit, že na to mám.
Ale úplne najťažšie bolo stretávať sa s manažérmi, ktorí mali nad 40 rokov. 25-ročná baba, čo vyzerala na 15... ako mi mali veriť?
Budem hádať... Použila si svoj komunikačný talent?
Áno (smiech). Otvorila som ústa a oni v momente pochopili, že viem, o čom hovorím. Poznala som platy a benefity všetkých outsourcingových spoločnosti v Európe. Naspamäť som poznala daňové odvody všetkých krajín v EÚ. Keď som volala s Nemcom, presne som vedela, akú pozíciu v akej krajine mu môžem ponúknuť, aby získal lepšie podmienky. Myslím, že bolo veľmi málo recruiterov, ktorí poznali všetky čísla tak, ako ja.
