Janíka z rómskej osady si adoptovali Švédi. Keď sa po 20 rokoch vrátil, biologickej mame poďakoval
Po jednej z návštev priznal, že sa zatiaľ na Slovensko nechce vrátiť.
Keď sa vracal na Slovensko, nešiel nepripravený. O situácii Rómov si veľa čítal, sledoval dokumenty, snažil sa pochopiť realitu krajiny, v ktorej sa narodil. Vedel, že ho nečaká jednoduché stretnutie ani ideálny obraz rodiny. No keď sa auto blížilo k osade a on vedel, že o pár minút stretne svoju biologickú mamu, nervozita bola silnejšia než všetky vedomosti.
Môj Janík
Nedokázal ani zjesť kúsok čokolády. „Prvých desať až pätnásť minút som vôbec nevnímal, čo sa deje okolo mňa. Len som sa snažil upokojiť,“ spomínal Alexander, ktorý sa prvýkrát stretol so svojou biologickou matkou. Žena, ktorá ho priviedla na svet, ho objala bez váhania, hladkala ho po tvári a opakovala slová: „Môj Janík. Nemyslela som si, že na mňa bude myslieť. Môj drahý synček.“
Alexander v tej chvíli nevedel, čo cíti. „Je to šok. Neviem, čo mám cítiť,“ priznal úprimne muž, ktorý si začal pomaly skladať obraz svojej minulosti. Jeho biologická mama nemala peniaze, doma mala ďalšie deti a on sa narodil slabý a chorý. Z osady ho zachránila lekárka, ktorá ho iba v plienke brala do nemocnice, odkiaľ sa nikdy nevrátil domov. Skončil v zariadení a neskôr bol uvoľnený na adopciu.
Veľké uvedomenie
Pre Alexandra bolo dôležité pochopiť práve to, že za jeho príbehom nestojí odmietnutie, ale chudoba a bezmocnosť. „Som veľmi šťastný a spokojný. Mám dobrý život,“ odkázal svojej biologickej mame cez tlmočníčku. „A moji rodičia vám ďakujú,“ dodal spokojne Alexander, ktorý vedel, že vďaka adopcii dostal šancu na lepší život.
Na Slovensko sa vrátil viackrát. Snažil sa naučiť po slovensky, aby sa vedel so svojou rodinou rozprávať bez sprostredkovania. Zaujímalo ho, ako žijú jeho súrodenci, ako sa majú ich deti. No čím viac ich spoznával, tým viac si uvedomoval, aký veľký rozdiel je medzi dvoma svetmi, ktoré by za iných okolností mohli byť jeho vlastnými. „Ak by som tam zostal, mal by som pravdepodobne rovnaký život ako oni,“ povedal otvorene. „Bez vzdelania, bez práce, bez peňazí,“ dodal.
Po jednej z návštev priznal, že sa zatiaľ na Slovensko nechce vrátiť. Nie preto, že by nechcel svoju rodinu vidieť, ale preto, že všetko, čo tam prežil, bolo príliš silné. „Keď som ich spoznal, uľavilo sa mi. Cítim sa kompletný,“ uzavrel Alexander, ktorý je dôkazom toho, ako veľmi záleží na tom, kde sa narodíme a či sa nájde niekto, kto nám dá šancu.
