Janíka z rómskej osady si adoptovali Švédi. Keď sa po 20 rokoch vrátil, biologickej mame poďakoval
Po jednej z návštev priznal, že sa zatiaľ na Slovensko nechce vrátiť.
V rohu detského domova sedel malý chlapec a veľkými očami sledoval každého, kto sa k nemu priblížil. Keď k nemu prišla sestrička alebo niekto z personálu, rozplakal sa. Akoby celým telom kričal: nedotýkajte sa ma, neberte ma, nerobte mi nič. Janík bol zvyknutý, že svet nie je bezpečné miesto. A práve v tej chvíli si manželia zo Švédska, ktorí prišli do detského domova hľadať dieťa, povedali vetu, ktorá o niekoľko sekúnd zmenila jeho celý život: „To je on. To je náš syn.“ Chlapec, ktorý sa narodil v rómskej osade, tak dostal šancu na úplne iný život. O 20 rokov neskôr sa na Slovensko vrátil, aby spoznal rodinu, ktorú nikdy nepoznal, a aby pochopil svoj príbeh. Realitu ukázal v silnom dokumentárnom filme Švédi z osady.
Cigánov nikto nechcel
Tým malým chlapcom v kúte bol Alexander Armbäck. Narodil sa na Slovensku, no ako jedenapolročného Janíka si ho adoptoval švédsky manželský pár. Dostal nový domov, bezpečie, lásku a šancu na život, ktorý by v rómskej osade na východe Slovenska s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nezažil.
V tom čase pritom nešlo len o jeden príbeh. V detských domovoch pribúdali rómske deti, no záujem o ich adopciu bol minimálny. Lekárka Terézia Leksová, ktorá sa snažila týmto deťom nájsť rodiny, to neskôr pomenovala vetou, ktorá dodnes znie mrazivo pravdivo: „Cigánov aj tak nikto nechcel.“ Pre mnohé z týchto detí tak boli zahraničné adopcie jedinou šancou na lepší život.
„V rohu bol jeden malý chlapček. Pozeral sa na nás tými veľkými očami. A vždy, keď sa k nemu niekto priblížil, začal plakať. Akoby hovoril: nedotýkajte sa ma, neberte ma, neublížte mi,“ spomínala vo filme adoptívna mama. S manželom si sadli len pár metrov od neho, no keďže v detskom domove neboli deti zvyknuté na mužov, malý Janík sa začal pomaly presúvať a vybral si ženu. Sadol si jej na kolená, prestal plakať a len ticho sedel. „A tým to bolo celé rozhodnuté,“ povedal neskôr jeho adoptívny otec. „Od tej chvíle sme vedeli, že je náš,“ spomínal.
Prečo ma nechceli
Janík prišiel do Švédska ešte ako malé dieťa. Čakal ho úplne iný svet – domov, kde sa nebál dotyku, kde bol smiech prirodzený a kde mal niekoho, kto ho povzbudzoval skúšať nové veci. S novým menom Alexander vyrastal obklopený podporou, športoval, cestoval a postupne si budoval život, ktorý bol od toho slovenského na míle vzdialený.
Jeho rodičia ho od začiatku viedli k tomu, aby bol sám sebou a rovnako otvorene pristupovali aj k jeho príbehu. O tom, že je adoptovaný, vedel odmalička. „Mám pocit, že som to vedel vždy,“ povedal neskôr. Aj napriek tomu sa však otázky o pôvode nedali umlčať a počas dospievania ich už nevedel viac ignorovať. Kto som? Odkiaľ pochádzam? Prečo práve ja? Najviac ho prenasledovala jedna jediná otázka, ktorú si nedokázal zodpovedať. „Prečo ma nechceli? Prečo sa ma vzdali?“ pýtal sa Alexander, ktorý vedel, že bez odpovedí nikdy nebude úplne spokojný.
Návrat do osady
Odpovede sa 20 rokoch rozhodol ísť hľadať tam, kde sa začal jeho príbeh – do rómskej osady v Krásnohorskom Podhradí.
