Ako malú ju pohodili v pralese, zachránili ju opice. Keď sa dostala k ľuďom, nazvali ju Mauglím v sukni

Mala len štyri roky, keď sa ocitla stratená uprostred kolumbijského dažďového pralesa. Hoci bola ešte malým dievčatkom, rýchlo pochopila, že jej jedinou nádejou v nebezpečnom prostredí je nájsť si spojencov. Marina Chapman sa stala súčasťou rodiny kapucínskych opíc, od ktorých sa naučila všetko, čo na prežitie v divočine potrebovala.

Najmilší dotyk opice

Keď sa dnes približne 75-ročná Marina snaží spomenúť si na svoju prvú spomienku z detstva, vybaví si len skupinu cudzích mužov, bielu handričkou okolo úst a nákladné auto, ktorým ju uniesli a z auta vyhodili uprostred pralesa.

Pamätá si na pocit nádeje, že sa raz po ňu niekto vráti, že ju niekto bude hľadať, ale nikdy k tomu neprišlo. Vo chvíli, keď ju vyhodili z auta, sa oficiálne začal jej asi päťročný pobyt v pralese. V džungli prežila takmer bez kontaktu s ľuďmi, obklopená veľkou opičou rodinou.

Zoznámenie s opicami nebolo od začiatku vrelé. „Najprv boli iba tolerantní, v skutočnosti ma nemali radi," spomínala Marina po rokoch pre The Guardian. „Jedného dňa mi na pleciach pristál jeden z tých mladších opičiakov, dovtedy ma nikto neobjal. Vyliezol mi na plecia, položil ruky na tvár a bol fakt jeden z najmilších dotykov," opisovala zbližovanie s rodinou kapucínskych opíc.

Opice ju prijali. Marinin život sa potom zmenil na hľadanie potravy - zvyčajne zbierala to, čo nechceli zjesť už ani opice.

Opica jej zachránila život

Neskôr si uvedomila, že by sa mala sústrediť na sledovanie veľkých opíc so zväzkami banánov a číhať na to, že im niečo spadne. Opice ju čoraz viac tolerovali vo svojej blízkosti a ona sa od nich snažila naučiť ich zručnosti - ako lezenie po stromoch, lámanie orechov, chodenie po štyroch.

Marina v rozhovore tvrdila, že sa naučila ustlať si posteľ v korunách stromov, kde trávila noci. Jedna z opíc jej podľa nej aj zachránila život po tom, čo trpela neprekonateľnou bolesťou brucha zrejme spôsobenou otravou.