Patrik s Monikou sa chystajú pomáhať v Ugande: Miestni sú štedrí, zabili pre nás aj poslednú sliepku

Samozrejme, veľa času som trávil aj s deťmi, či už na hodinách telesnej výchovy, pri čítaní alebo po škole, keď sme hrávali rôzne športy. Mal som na starosti aj vyhľadávanie nových dobrovoľníkov, komunikáciu s nimi pred príchodom, ako aj spoluprácu a koordináciu priamo na mieste.

Jednou z mojich najobľúbenejších aktivít boli návštevy rodín. Keďže charita funguje na princípe sponzorstva dieťaťa na diaľku, chodievali sme s našou miestnou kolegyňou priamo do rodín, aby sme sponzorom mohli podať aktuálne informácie o tom, ako rodina žije. Boli to krásne a silné zážitky, mali sme možnosť vidieť na vlastné oči, v akých skromných podmienkach ľudia žijú. Všetci boli vždy veľmi milí a vďační za našu prácu a tešili sa z každej našej návštevy. To je to, čo ma na tomto kontinente stále priťahuje – ľudia. Miestni obyvatelia, a najmä deti, mi prirástli k srdcu a vždy sa teším na ďalšie stretnutia s nimi. Detský smiech a radosť neprekoná nič. Aj keď mám zlý deň, jeden detský úsmev mi vždy dokáže zlepšiť náladu.

V neposlednom rade sa vždy rád vraciam za Danou a Jonnym, zakladateľmi charity. Od mojej prvej návštevy mi boli veľmi nápomocní a stali sa doslova mojou druhou rodinou. Sú to obetaví a úprimní ľudia s dobrým srdcom na správnom mieste. Rovnako ma na Afrike stále priťahuje aj to, že počas mojich predchádzajúcich návštev som nemal možnosť spoznať iné krajiny okrem Ugandy. To chceme teraz zmeniť a precestovať aj ďalšie krajiny smerom na juh. Chceme tak na vlastnej koži zažiť africkú rozmanitosť, či už z hľadiska ľudí a ich zvykov, alebo prírody.

My, Slováci, máme často tendenciu Afriku podceňovať. Čo si sa ty naučil od tamojších? Je niečo z ich prístupu k životu, čo podľa teba našej uponáhľanej európskej spoločnosti chýba?

Uvedomil som si, aké neskutočné šťastie mám v tom, kde som sa narodil. Mám kompletnú, milujúcu rodinu, strechu nad hlavou, posteľ, tečúcu vodu aj elektrinu. To v mnohých rodinách v Ugande vôbec nie je samozrejmosť. A napriek tomu títo ľudia každý deň vstanú a idú ďalej. Pracujú, aby prežili, aby sa mali lepšie a aby uživili svoju rodinu. Z toho pramení, že príliš neriešia minulosť ani budúcnosť, ale žijú najlepšie, ako vedia, tu a teraz.

Instagram Post

ZOBRAZIŤ PRÍSPEVOK

Väčšina ľudí v Ugande sa živí poľnohospodárstvom, čiže žijú z potravín, ktoré si sami dopestujú. Keď majú niečo navyše, predajú to alebo vymenia za iné veci, ktoré potrebujú, napríklad za hygienické potreby. Na svojich poliach pracujú veľmi tvrdo, často od rána do večera. Mnohí však nemajú vlastnú pôdu a najmä na malých dedinách nie je veľa pracovných príležitostí. Keď však nejakú prácu majú, sú za ňu veľmi vďační, vážia si ju a pracujú s nasadením.

Ďalšou ich typickou vlastnosťou je úprimnosť. Ide však o takú „detskú“ úprimnosť. Nemajú problém povedať vám priamo do očí, že ste pribrali alebo že dnes nevyzeráte dobre. Nie je to však forma posmechu, skôr úprimné pomenovanie toho, čo vidia, bez zábran to povedať nahlas.