Keď skočil z bratislavského mosta, uľavilo sa jej. Schelingerova láska vedela, že sa rúti do záhuby
Košeľu, ktorú nechal v koši, nikdy nevyprala.
Bolo pondelkové ráno 13. apríla 1981 a v Prahe sa deň začínal celkom obyčajne, až nepríjemne ticho. Milan Schelinger ešte netušil, že o pár hodín sa jeho život rozdelí na „pred“ a „po“. Vedel len, že sa v ňom niečo láme, že ho zvnútra zviera nepokoj, ktorý nevie pomenovať. „V to pondelkové ráno som nič nevedel, ale mal som nejaké tušenie. Išiel som k holičovi a tie svoje dlhé vlasy som si nechal ostrihať úplne na vojaka. Aby sa so mnou niečo dialo. Nevedel som, čo mám robiť,“ spomínal neskôr. Bol to zvláštny impulz, nepochopiteľné vnútorné pnutie, akoby sa v ňom niečo lúčilo skôr, než sa to naozaj stalo. Až potom prišla správa, ktorú už nebolo možné zvrátiť. Jeho starší brat, Jiří Schelinger, muž s nezameniteľným chrapľavým hlasom, v tú noc v Bratislave zmizol pod hladinou Dunaja. A nič už nebolo ako predtým.
Demonštratívna samovražda
Príbeh dvoch bratov začal tak tesne, že sa takmer nedal rozdeliť na dva samostatné životy. „On bol starší o 11 mesiacov. Mamička si sotva odbila šestonedelie a už v tom zase lietala, takže sme vyrastali ako rovesníci,“ spomínal mladší brat Milan v relácii 13. komnata. „Ako starší ma, samozrejme, ťahal. On mal vždy nápad a ja som sekundoval. Ako Watson Holmesovi,“ smial sa. Lenže ani v tomto blízkom spojení nechýbala hierarchia. „Ten syndróm staršieho a mladšieho brata je jednoducho daný. Bola tam určitá nadvláda,“ priznal Milan a s úsmevom dodal: „Raz mi narval otcove špinavé ponožky do úst.“
Kým Milan bol pokojnejší, Jiří Schelinger bol od začiatku nespútaný živel. Už ako tínedžer podľahol rockovej hudbe, búril sa proti pravidlám a často sa dostával do problémov. Ako 18-ročný skončil vo väzbe po krádeži, no aj odtiaľ sa dostal spôsobom, ktorý presne vystihoval jeho život – riskom, ktorý mohol dopadnúť akokoľvek. „Tam mu muklovia poradili, aby urobil demonštratívnu samovraždu. Nech si podreže ruky a že získa modrú a že sa dostane z basy. Tak sa z basy dostal do blázinca, ale mal modrú knižku, nešiel na vojnu a mohol robiť muziku,“ opísal Milan a práve hudba sa stala bratovým únikom aj osudom.
Nebol jej verný
V Prahe sa Jiří Schelinger postupne vypracoval z kulisáka v divadle až na speváka, ktorého hlas si nebolo možné pomýliť. Ľudia ho milovali, ženy obdivovali, no jeho súkromie pripomínalo skôr rozbúrené more než pokojný prístav. Jeho prvé manželstvo s Alenou bolo od začiatku poznačené rozdielmi aj jeho povahou. Vedela, že jej nebude verný, no snažila sa vydržať, pretože bola staršou a dokonca mamou dvoch detí.
„Tolerovala som aj jeho nálady. Keď mal spievať Holubí dům, nebol nadšený, ale povedala som mu, že je to naozaj pekná pesnička. Oveľa horšie prežíval, keď mal spievať Což takhle dát si špenát. Od zlosti alebo zúfalstva ostrihal nožnicami všetky kvety, ktoré sme mali doma. Nebolo to s ním jednoduché, ale keď odišiel, nastalo najhoršie obdobie môjho života. Dokonca som navštevovala psychiatra,“ priznala pre PLUS 7 DNÍ.
