Keď vyšla z lahôdok, kočík so synom zmizol. Prípad, ktorý prebudil Československo, vyriešila skromná Jana
Policajti ani po takmer mesiaci nemali žiadnu stopu.
Bol september 1991 a vo vtedajšom Československu nebolo čudné nechať bábätko v kočíku pred obchodom. Nikomu to neprišlo riskantné, ľudia si veria. Keď bábätko začne čo i len trochu mrnčať, okoloidúci ho ešte aj pohojdajú. Všetko sa zmenilo v momente, keď spred lahôdok v Hradci Králové uniesli kočiar, v ktorom ležal Tadeáš Kopecký. Chlapček mal len šesť týždňov. Udalosť, ktorá sa stala jedným z prvých veľkých mediálnych prípadov po revolúcii, odštartovala masívne pátranie a otriasla dôverou verejnosti. Prípad, ktorý sledovalo celé Československo, dopadol šťastne len vďaka skromnej matrikárke.
Šok na ulici
Piatok 6. septembra 1991 bol pre doktorku Danu Kopeckú obyčajným dňom matky na materskej. Čerstvá mamička išla so svojím šesťtýždňovým chlapčekom v zelenom kočíku na rušné Ulrichovo námestie v Hradci Králové, kde si potrebovala odskočiť do miestnych lahôdok. Kočík so spiacim synom odparkovala pred obchodom tak, ako to robili stovky žien pred ňou. Vtedy ani len netušila, že bežnú prax čoskoro prehodnotia rodičia po celom Československu.
V obchode nebola ani päť minút a keď vyšla von, čakal ju šok – kočík ani jej synček tam neboli. Zúfalá matka nechcela pripustiť najhoršie. „To bude nejaké nedorozumenie,“ utešovali ju ľudia, ktorí sa zbiehali okolo. Možno dieťa len odviezol príbuzný. Možno kočík niekto posunul a ona ho prehliadla. Všetky možnosti boli lepšie než pomyslenie, že by niekto cudzí siahlo po jej synovi. Lenže presne to sa stalo a Hradec Králové zažil hrôzu, akú si nepamätal.
Pomoc jasnovidcov
„Bol to vôbec prvý prípad únosu nejakého dieťaťa,“ vravel pre Českú televíziu bývalý kriminalista a vyšetrovateľ prípadu Miroslav Jadrný. Na vyšetrovaní vraj vtedy pracovali všetci a ešte v ten večer celá krajina počula popis dieťaťa v rozhlase aj v televízii. „Prosíme, vráťte nám ho,“ žiadali pred televíznymi kamerami uplakaní rodičia Kopeckí.
Policajti tlačili stovky letákov, hliadky prehľadávali stanice, parky aj opustené budovy a z ampliónov zneli naliehavé výzvy: „Prosíme všetkých občanov, aby sa pri cestách vlakom, autobusom či autom pozerali okolo seba, či neuvidia opustený kočík alebo podozrivú osobu s malým dieťaťom.“ Každá hodina bez správ bola pre rodičov utrpením. Čo sa len ich chlapčekovi mohlo stať? A prečo sa to muselo stať práve im?
