Fľaška alebo syn? pýtala sa ho lekárka. Mojsej nepil 10 rokov, kým sa na Slovensku neobjavila jedna vec

„Každý závislý vie, že pri jednom to neostane,“ povedal otvorene v podcaste Pod kožu s Richardom Braňo Mojsej. Jeho cesta začala nevinným dúškom jahodového vína na strednej škole netušiac, že toto rozhodnutie ho raz dovedie až na psychiatriu, kde sa ocitne v sieťkovanej posteli bez schopnosti čeliť vlastnému životu. A predsa práve láska k synovi Brankovi ho prebudila k triezvosti a dvakrát mu dala šancu na nový život.

Jahodové víno za 21 Kčs

Bol prvák na strednej škole, mal 15 rokov a jeho najväčším problémom v tom čase bolo, že nevedel osloviť dievčatá. „Zrazu mi niekto poradil, že daj si trochu vína a tá tréma prejde. Tak som to vyskúšal. Kúpil som si jahodové víno za 21 Kčs, presne si to pamätám. A zrazu som bol smelý,“ spomínal na svoj prvý kontakt s alkoholom. „Na druhý deň som bol ale zase na bode mrazu a nevedel som komunikovať tak ako včera, tak som si nalial ešte to víno. Vtedy to ale išlo zo mňa všetko von, lebo organizmus na alkohol nebol zvyknutý,“ vysvetľoval Braňo Mojsej. Možno by to bol aj na dlho jeho posledný styk s alkoholom, keby sa nedostal do partie, kde bola kolujúca fľaška vína ako lepidlo skupiny.

Prečítajte si tiež: Keď na sexuologických dňoch stretla Braňa, manžel sa musel pobaliť. Nora Kabrheľová dnes žije iný luxus

„Dal som si po troške a zase prišla tá sila a sebavedomie. Takto som po alkohole začal nepravidelne siahať a začal som cítiť, že na niektoré veci, ktoré ma ťažia, dokážem vďaka tomu zabúdať,“ spomínal na časy, keď sa rozvádzali jeho rodičia a prišiel o milovanú babičku. „Za rok a pol som sa dostal k tvrdej závislosti. Malo to veľmi rýchly spád. Sedemnásťročný človek, tretiak na strednej škole,“ opisoval momenty, keď bez ranného dúška nedokázal začať deň. O tom, že by trpel nejakou závislosťou, ani len netušil – v socialistickom Československu sa totiž žiadna osveta nerobila a imidž krajiny bol podľa Braňa ten, že „všetci sú zdraví a psychiatrické ochorenia neexistujú“.

Zamrežovaná posteľ

Braňo ako zázrakom zmaturoval a nastúpil na vojenskú službu, z ktorej si pamätal možno rok, hoci tam strávil vyše dvoch rokov. „Bol som naliaty v liehu,“ povedal otvorene. Z vojenskej služby odišiel v takom stave kolapsu, až skončil na akútnom psychiatrickom oddelení v zamrežovanej posteli. „Nechcel som sa stretnúť sám so sebou, ale keď som sa zobudil v tej sieťkovanej posteli, prebudil som sa,“ spomínal na hodiny prvej triezvosti, keď si ako 21-ročný začal uvedomovať, že taký život už žiť nechce. „Som tu prvý aj poslednýkrát,“ hovoril si vtedy Braňo. No na psychiatriu sa vrátiť niekoľkokrát a to najväčšie prebudenie prišlo, keď bol už otcom ročného syna.